**>>Svet bielej vrany<<**

Slaven

Planéta Zem a zatratenci

Ticho spieva Veľká rieka, dávajúca vlahu okolitým brehom. Na pomalých vlnách sa lenivo nesie malý stromček, splavený zo strmých svahov za búrky v ďalekých horách. Rýchlymi vodami vplával do Veľkej rieky. V hlbinách sa naháňajú rýchle ryby. V zákrute na plytčine, kam zver chodí piť vodu, stromček končí svoju púť. Vlny ho vyhodia na breh, kde zapustí korene.

Malé chlapčiatko Slaven z rodu Vrán chráni stromček pred zvermi, silným vetrom a páľavou slnka. Oberá mu z kôry škodlivý hmyz. Spolu rastú a dozrievajú.

Stromček pomaly vyrastá do mohutného stromu, čo v priebehu rokov, stáročí, pozoruje život okolo seba. Vtáci si na konároch robia hniezda a spievajú Ódu života. V koreňoch sa naháňajú a skrývajú malé myšky. Postupne okolo neho vyrastá veľký tŕňový ker.

Vranie chlapčiatko rastie v muža. Spoznáva tajomstvá prírody a života. Občas sa mení na čiernu vranu so sivým golierom. Na čoraz mohutnejších krídlach lieta po okolí a každý večer rozpráva svojmu priateľovi Stromu o rozvíjajúcom živote okolo rieky a v neďalekých lesoch.

Tu Lovec Slaven našiel Dieťa so zlatými vlasmi...

Je čas...

Od tohto rána prešlo veľa rokov, storočí, tisícročí. Ľudia bývajú na Mesiaci, osídlili Pluto a žijú na Marse. Lietajú ku hviezdam...

Z nebies sa spúšťa koráb, ktorého zobrazenia vytvorené našimi predkami nachádzame na rôznych miestach Zeme. Ticho pretína tmavé oblaky ako Artemidin šíp, jasnejší než tisíc sĺnc. Z čiernej noci maľuje jasný deň.

Vystupujú z neho... ľudia... Ľudia! Aj keď nebeská farba ich tvárí je iná, než naša, je to tvár človeka. Halí ich pozemský šat. Srdce mi vraví: Sú to ľudia, ľudia budúcnosti. Sú to... naši potomkovia... Ľudia, život Zeme. Človek nezanikol! Ľudia prišli k ľuďom. Priateľstvo a Láska prekonali nástrahy krutej Smrti veštby.

Ľudia prišli k ľuďom.

Starý lovec Slaven, zvaný Vrana, sa dočkal. Pozoruje ich prvé kroky po Zemi a sprevádza na ceste k objavom.

Je čas...

Je čas ísť... Nájdená časová schránka je už na palube.

Sadáme na svoje miesta za prístrojmi. Neprezliekame sa do skafandrov, odlietame ako ľudia 21.storočia, pozemsky oblečení. Skontrolujem prístroje, v poriadku, bezpečnostné pásy zapnuté, vchod zavretý... V diaľke vidno vojnové plamene.

Ešte pohľad von na krvou skropenú zem. Plne vyzbrojený vojak nehybne ďalekohľadom pozoruje utekajúcu vystrašenú mladú matku s dieťaťom na chrbte, bojový vrtuľník sa blíži...

Z vonku počuť Slovenov hlas "Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú... Vrátite sa? "

"Vrátime," pevne odpovedá Jao.

Starý bojovník Sloven hrdo vztýči hlavu "ešte dlho budú rásť naše jedle na Krivánskej stráni!"

"Duní Dunaj a luna za lunou sa valí:

nad ním svieti pevný hrad na vysokom brali.

Pod tým hradom Riman - cár zastal si táborom:

belia sa rady šiatrov ďalekým priestorom."

Mení sa na bielu vranu, roztiahne krídla, skrúti drápy...

"A ty mor ho! hoj mor ho! detvo môjho rodu,

kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu"

Mávol krídlami a už len z diaľky počuť jeho slová,

"a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:

Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom!"

Letí do krvavého boja.

"Odlietame!" zaznel Jaov povel, "3... 2... 1... Štart!"

Časostroj sa ticho vzniesol. Letíme domov.

Pred očami sa mi zjavil hrdý Slaven odlietajúci do krutého boja.

Ticho si opakujem Slavenovu prísahu "Kto slovensky cíti, nech sa šable chytí a medzi nás si stane. Čo i tam dušu dáš v tom boji divokom, voľ nebyť otrokom! Mor ho!"

Planéta Zem v plameni vojny mizne v diaľke času...

"Eaa vrátim sa..." počujem vedľa seba Jaov hlas.

"Vrátim sa, priateľu..."

"My sa vrátime, Jao!" presvedčivo dopĺňam Jaove slová.

Kontrolujem prístroje, všetko sa stratilo v minulosti, v ďalekej minulosti... ale... čo to?

"Mor ty len a voľ nebyť, ako byť otrokom," mi znie v ušiach...

"Jao, počujem jeho hlas, žije..." dvihla som pohľad do Jaových očí... "Jao... tvoje oči! Vidím v nich modrú žiaru Janovho pohľadu."

"Eaa, to sa ti zdá... Minulosť nesmieme meniť, aj keby si veľmi chcela. Pretože zmenou minulosti, zmeníš aj jej budúcnosť... Aj našu súčasnosť."

Na obrazovke pred nami vidíme prístav na Lune. Prezliekame sa, snímame si vlasy... opäť sme ľudia svojho času.

Po chvíľke Jao ticho dodal "Slávy deti žijú! Ako povedal básnik svojho ľudu: Ešte jedle rastú na Kriváňskej strane."

Privieram oči. Nechávam sa viesť do dávnej minulosti.

Vidím modrú farbu planéty.

Vidím zeleň na pevninách.

"Ticho spieva Veľká rieka, dávajúca vlahu okolitým brehom. Na pomalých vlnách sa lenivo nesie malý stromček, splavený zo strmých svahov za búrky v ďalekých horách. Rýchlymi vodami vplával do Veľkej rieky. V hlbinách sa naháňajú rýchle ryby. V zákrute na plytčine, kam zver chodí piť vodu, stromček končí svoju púť. Vlny ho vyhodia na breh, kde zapustí korene.

Malé chlapčiatko Slaven z rodu Vrán chráni stromček pred zvermi, silným vetrom a páľavou slnka. Oberá mu z kôry škodlivý hmyz.

Spolu rastú a dozrievajú.

Stromček pomaly vyrastá do mohutného stromu, v priebehu času pozorujúceho život okolo seba.

Vtáci si na konároch robia hniezda a spievajú Ódu života. V koreňoch sa naháňajú a skrývajú malé myšky. Postupne okolo neho vyrastá veľký tŕňový ker.

Vranie chlapčiatko Slaven rastie v muža. Občas sa mení na čiernu vranu so sivým golierom. Na čoraz mohutnejších krídlach lieta po okolí a každý večer rozpráva svojmu priateľovi Stromu o živote okolo rieky a v neďalekých horách..."

Vidím ľudí. Stávam sa jedným z nich...

Zaznieva zvukový signál. Cieľ cesty sa blíži.

Oči upieram na obrazovku. Mesačný prístav čaká...

Je čas ísť.