1- Objav /2032 hl

Vesmírni pátrači  1.pokračovanie

1- Planéta Zem /2032 h.l

Horúci letný deň, kdesi na Zemi. Začíname pobyt na Zemi. Podľa miestneho kalendára sa píše rok 2032.

Okolo nás panuje ticho. Zvieratá, vtáci i ďalšie lesné živočíchy prežívajú svoj život tak, ako ho žili aj ich predkovia, prirodzene a bez náhlenia. Príroda žije. Aj keď pri pohľade dole vidíme veľa ľudí so zakrytými tvárami. Mnohých so sklopeným pohľadom, mnohých s ohňom v očiach, niekoľkých zahľadených do diaľav. Veľa ľudí v rovnakom oblečení nosí akési zbrane. Prístrojmi preverujeme bezpečie okolitého prostredia.

Nič neukazuje na ohrozenie nášho zdravia. Vychádzame von. Sledujeme prieskumné sondy.

Sme na Zemi v čase prvých krokov človeka v Kozme. Ľudia sa poriedko zakrádajú v tieni ulíc. Namerali sme bezpečné hodnoty, napriek zachyteným elektronickým informáciám miestnych médií o nebezpečnej nákaze, šírenej vzduchom, o obmedzení pohybu ľudí mimo svojich obydlí. Jemné prístroje zachytávajú rozporné signály pocitov obyvateľstva. Vlny pokory a poslušnosti sa miešajú s burácajúcimi vlnami odporu a hnevu. Ako keď jasný letný deň sa zrazu zmení v divú búrku plnú záplav a bleskov s prudkým prechodom do žiarivého dňa páliaceho slnka. Na monitoroch vidíme pohybovať sa akési vozidlá s prerušovaným svetlom. Na mnohých lokalitách vidno dym a záblesky výbuchov. Hrozba zo zamoreného ovzdušia stále trvá. Sondy potvrdzujú okolie nášho pristátia ako bezpečné.

Aj keď stále máme ochranné dýchacie prístroje, dýchame už naozajstný pozemský vzduch. Bez skafandrov, len v kombinézach, pozeráme vlastnými očami, cítime pach Zeme. Prechádza nám celým telom. Dýchame a cítime vzduch ako ľudia kedysi, v časoch začínajúceho VZD, to bolo Veľké zamorenie a deštrukcia, pred OSp, to znamená pred Osídlením Slnečných planét. Ešte raz preverujeme okolie. Vzduch je netoxický. Rozhodnuté! Ideme na to...

Jao si vymyslel, že pôjdeme tak, ako ľudia chodili kedysi. Celkový náš krásny zjav zmeníme, aby sme neboli nápadní. Čo už človek neobetuje pre vedu...

Dávame dole masky a kombinézy. Obliekame si to, čo sa dnes nosí... Jao, tento môj všeumelec, nechal vyrobiť naozajstné šaty Pozemšťanov týchto čias. Zo skutočnej textílie. Nie sú rovnaké, nosia sa oblečenia určené pre mužov a iné pre ženy. Jednoducho, teraz aj keď sme stále ľudia dnešných čias, naša vonkajšia podoba sa prispôsobila tejto dobe. Dokonca aj vzhľadovo sme boli rozdielni, aj keď v tvári sme ostali podobní. Na rozdiel od Jaa mám aj akési dva pahorky vpredu v oblasti hrudníka. Aj naša modrá pokožka sa sfarbila na bledú kožu vtedajších ľudí. Jaovi modrá farba ostala v očiach a ja som do očí prijala tmavú farbu pôdy Zeme. Mám pekné ľahké biele šaty v páse stiahnuté textilným pásikom. Je to pre mňa nezvyklé, vyzeráme ako človek dávnych čias, 2 ruky s piatymi dlhými prstami a dvomi nohami. Bez skafandra a kombinézy si pripadám ako neoblečená... ale je to zvláštne príjemné. Letné šaty z ľahkého vzdušného materiálu prezrádzajú obrysy môjho tela. Už žiadny hmlistý oblak skafandra, ale naozajstné telo človeka. V bielej blúzke s veľkým golierom sa rysujú moje prsia, podopreté malým zázrakom módy dvadsiateho storočia pozemského letopočtu, teda, aby som sa správne pozemsky vyjadrila módy dvadsiateho storočia h.l., ehm, ano, teraz už aj "nášho letopočtu", musím si vyhľadať, ako sa tento módny prvok volá... Krátka sukňa nad kolenami, a na holých nohách mám natiahnuté také jemne pletené vrecká zasunuté do hrubých pružných gumovo textilných rôznofarebných návlekov s nápismi. Volajú to tenisky, botasky... Na tele cítim hrejivé lúče Slnka a ten vetrík, čo ma ovieva okolo nekrytých nôh, to akoby ma po nohách hladil Jao... zmodrievam v tvári, ´pozor, som pozemšťanka 21.storočia, nie sme Deti slnka, nesmiem zmodrať´, takže sčerveniem v tvári od hriešnych myšlienok a bokom pozriem na Jaa, nie, to nerobí on. To asi ten šibal vetrík sa mi nežne obtiera o nohy. Dokonca mám na hlave prilbu z akýchsi visiacich dlhých čiernych nití, hovoria tomu vlasy. Jao má tiež takú helmu z dlhých vlasov, ale jeho majú žltú, slnečnú farbu. Spod krátkych plátenných nohavíc mu vidím od kolien holé nohy a na tričku má obrázok nejakého ochlpeného dobového hrdinu. Hovorí tomu "hrdina Če". Je to akýsi hrdina bojov za slobodu kdesi na západnej pologuli Zeme. On v tom tiež vyzerá tak hrdinne... koncom jazyka si oblížem pery, mňam. ...akoby som niečo počula... Obzerám sa, nie, nikto tu nie je. To len Jao so smiechom vydýchol zadržiavaný dych, pozerajúc na mňa široko roztvorenými očami. Joj, keby som ťa už nemilovala... aj sa do teba, ty môj hrdinský Jao, zaľúbim. Čo to táram, správam sa ako malá školáčka na školskom výlete. Prepáčte, to robí asi ten neupravený, neklimatizovaný pozemský vzduch. Asi naozaj v tom vzduchu je akési škodlivé sérum citu a pravdy. To bude asi tá ich pandémia. Akože to volajú... aha Covid.

Aby sme viac priblížili miestnemu obyvateľstvu, na naše dýchacie cesty si nasadzujeme textilné ochranné masky, aké sme videli na pozemšťanoch v ďalekohľadoch. Ale sondou sme zistili že náš operačný priestor nie je zamorený. Napriek tomu začínam cítiť rovnaký rozpor myslenia ako miestni ľudia "Sme v nebezpečí víru poznania? Sme vďaka textilnej maske odolní voči implantovaniu poznania skutočnosti, alebo naopak, maskou si chránime znalosť skutočnej pravdy pred jej stratou? Čo je to pravda poznania? Naozaj poznanie tejto pravdy zabíja?"

Na nohy si obuli pevnú obuv, čo to je za výraz? Obuli obuv...no slovom, nasadili si chrániče nôh. Zohnal aj také starodávne vrecia, batohy. To sú také textilné prepravky na potrebnú batožinu. Nosia sa na chrbte. Jedlo a oblečenie, dokonca aj akýsi plátenný dom s takými paličkami - to všetko sme niesli na pleciach...

"Pozor! Celú dobu nás pozoruje akýsi biely tvor, stojaci neďaleko na koreňoch stromu."

Jao poklepne na svoj komunikátor na ruke, objavuje sa informácia: "viacbunkový živočích, lietavec čiernej farby, vták, vrana, na pohyb vo vzduchu používa krídla a nohy na chodenie... Občas vidno aj bielu vranu "

Vydávame sa na cestu. Časostroj ostáva čakať v úkryte. Vyrážame na cestu.

Našu cestu v minulosti.

Trvalo niekoľko pozemských hodín, kým sme sa dostali k rieke. Vyslali sme neviditeľného drona, preveril bezpečnosť nášho prechodu rieky. Ten čudný biely vták, vrana, nás sprevádzal, letel nad nami.

V zákrute rieky je akýsi divný starý strom. Zdá sa mi to, alebo naozaj vidím jeho akoby ľudskú tvár s veľkými očami, ako nás pozorne pozoruje. Tam si ten vták sadol.

Okolo neho rástlo krovie s červenými bobuľami.

Po prekonaní rieky chcela som si tie plody pozrieť, au, čosi ma pichlo. Aha, krovie si svoje dary chráni pichliačmi, tŕním. A Slnko pálilo, pot sa z nás lial, remene batohov sa zarezávali do pliec – "stačilo, Jao, oddýchnime si... pozri aj biely vták nám ukazuje miesto odpočinku." Hovorím unaveným hlasom. "Aj vzduch okolo, akoby bol iný, čistejší, priehľadnejší než na rovine."

Zapli sme sondu a nenamerali žiadne škodlivé látky. Jao sa vrátil naspäť za rieku a pri kontrolnom meraní nameral nákazu. Akoby tu bola stena kopírujúca rieku, ktorá chránila kopec od nákazy. Sme v "čistej zóne"

Tu si môžeme dať dole ochranné masky a dýchať naozajstný pozemský vzduch. Konečne. Mala som toho dosť, už som nevládala. Chcem vidieť a cítiť ozajstný život, skutočný vzduch. Zhlboka som sa nadýchla, tá úľava! Na tvári som cítila mierny vetrík. Moje pľúca, ani nohy neboli zvyknuté na takúto námahu. Aj keď sme v našej dobe dbali na telesnú zdatnosť, mali sme rôzne prístroje, s ktorými sme cvičili, ale chôdza pešo do týchto cvičení nepatrila, veď načo..., mali sme približovadla, ktoré nás rýchlo preniesli, kam sme potrebovali... A Jao vôbec nevyzeral, že nevládze... Zavolal náš koráb aj s našou batožinou. Ticho pristáva neďaleko nás.

Na skale medzi stromami vidíme polorozpadnuté múry hradu. Podľa informácii počítača je to Dolný hrad, stojaci neďaleko nášho cieľa, Starého hradu.

Stávame sa Pozemšťanmi tejto doby

Išla som sa opláchnuť vodou z nezávadnej rieky. Naklonila som sa a... "Jao! Rýchlo, vidím pozemšťanku a pozerá na mňa!" Jao neváhal a rýchlo sa pozrel do vody "Nevidím nič, počkaj, ale ja vidím pozemšťana."

Prišla som k nemu "Ale ja vidim teba s pozemšťankou." Tu sa Jao začal smiať "Eaa, to sme my! Ty vidíš mňa s Pozemšťankou a ja zas teba s Pozemšťanom!" Pochopila som "Veď my sme ešte nevideli sami seba, ako teraz pozemsky vyzeráme. Videli sme len toho druhého..." Rieka sa smiala spolu s nami, vlny sa veselo prelievali cez seba a ryby šantili, akoby tancovali Tance života.

Ešte odložiť všetko nepotrebné pre pobyt do Časostroja. Na rozlúčku nám posledný raz blikol svetelnými očami a zmizol. Stal sa neviditeľným, nehmatateľným. Len my sme podľa nám známych signálov poznali, že tu, pri starom strome, čaká na nás.

Vrátili sme sa k bežným povinnostiam cestovateľa, prieskumníka. Opäť sme skontrolovali svoje zásoby, prístroje a skontrolovali okolie a telekomunikačné vysielania.

..

Žiaľ, nepodarilo sa nám sem priletieť nebadane, ako sme chceli. Zachytili sme signály miestnej televízie... (viď príloha: Mimoriadna správa – Tv_Vrana - )

príloha: Mimoriadna správa - TVvrana –

Mimoriadna správa

"TVvrana" vysiela o prelete UFO.

TVvrana vaše najaktuálnejšie spravodajstvo z domova i zahraničia

Od nášho zvláštneho spravodajcu Joža Zvedavca

Mimoriadna správa

Kráľovstvo Ahaho

Včera, 7.júla 2022 o 21:05 nášho stredoeurópskeho času nad ostrovným územím kráľovstva Ahaho, v Juhovýchodnom Pacifiku, preletelo UFO!

Jeho Excelencia Predseda vlády Izmatko zvolal mimoriadne zasadanie vlády a odborníkov. Jednohlasne sa premiérovým rozhodnutím zhodli na zriadení "Zvláštnej komisie odborníkov" (ZKO) a o postupe prešetrovania tejto mimoriadnej udalosti. ZKO, vedená Najvyšším odborníkom, ponorkovým admirálom Utopencom, bola poverená, aby na základe zistených okolností rozhodla o vyhlásení výnimočného stavu.

Nášmu mimoriadnemu spravodajcovi Zvedavcovi povedal Premiér tohto malebného Kráľovstva: "Ja nič. Odborníci ZKO a admirál Utopenec majú moju najvyššiu dôveru. Verím, že sa správne rozhodnú na základe mojich príkazov a ja národu pretlmočím, čo v týchto ťažkých časoch robiť. Akoby nám nestačila pandémia, ešte tu máme aj vesmírne ohrozenie." Na otázku: "Máte už zbalené kufre, Vaša Excelencia pán Premiér?" odpovedal "Nebojte, sa, kamióny už odišli na vopred určené miesto aj s mojou..." tu sa Premiér ťažko rozkašľal duseným kašľom a v očiach sa mu zračila únava z prerušeného spánku a strachom z budúcnosti. "Spolu to zvládneme!" odhodlane dodal.

Očitá svedkyňa preletu UFO povedala nášmu spravodajcovi: "Viete, pánko, v mojom veku už nespávam dlho . Bolo horúce ráno. Tak som pri robení raňajok premýšľala, čo za páľavu ma čaká cez deň. Tu zrazu, Slnko prudko zakryla čierňava a zaznel rachot, akoby čerti mali svadbu. Rýchlo som si nasadila rúšku na tvár a vybehnem rýchlo von a tam z iskriacich oblakov sa za zvuku nebeských fanfár naťahoval k pobrežiu akýsi žiarivý ohňový lúč...

Na jeho špici, akoby dvaja ľudia - neľudia ako Boží synovia sedeli. To iste boží poslovia, o ktorých rozprával v televízii aj pán minister zdravia, prichádzajú k nám Pravdu, zdravie a lásku zvestovať. Od tej veľkej žiary som v strachu zavrela oči. Pre hrozný rachot som si uši zakryla rukami. Triasla som sa od strachu. Zrazu všetko pokryla strašná tma a nastalo hlboké ticho. Isto nastal koniec sveta. A tí, čo konali proti príkazu Božiemu a vôli pána premiéra sa prepadnú do hlbín zeme. Po chvíľke z okolitých vôd zaznela veľrybia pieseň, načo čierne oblaky odplávali v diaľ a žiarivé Slnko nás láskavo pohladilo svojimi lúčmi. Na môj dušu, nikomu som to nepovedala... len susedovmu dievčaťu, keď zaháňala varany z paše a kováčovi, ktorý vo vyhni pripravoval oheň na podkovičky pre nohy korytnačiek. A teraz len vám. Ale veď vy ste isto múdry pán, keď ste od novín a máte také pekné oči, tak prečo by som vám nepovedala, čo chcete počuť. Aj vy ste ten zázrak videli?"

Pátrali sme po ďalších svedkoch a hľadali vysvetlenie. Ale, žiaľ nikto iný tento jav nevidel.

Kráľovstvo Ahaho, z miesta zjavenia UFO od nášho zvláštneho spravodajcu Zvedavca

Spýtali sme sa pána Svätožiaru, nášho popredného odborníka na UFO: "Čo sa stalo? Prečo sú ozbrojené zložky vo svete v pohotovosti?"

"V noci 7.júla o 23:05 nášho stredoeurópskeho času obyvatelia malého ostrova Ahaho v Tichom oceáne, asi 800 míľ od Nového Zélandu, zbadali letieť UFO." informoval nás "Situáciu pozorne monitorujeme a analyzujeme. Nehrozí žiadne nebezpečie invázie z Vesmíru."

Prelet UFO v dátach v informáciách svetových médií

(uvedené časy sú v SEČ.):

V noci zo 7.júla na 8.júl 2022 o 23:05 zbadali obyvatelia malého ostrova Ahaho v Tichom oceáne letieť UFO. Podľa svedkyne sa pokúsilo pristáť, ale následne z nezistených príčin rýchlosťou niekoľkonásobne vyššou, než rýchlosť zvuku, zamierilo nad oceánom na severozápad.

O 2 minúty, o 23:07 videli preletieť UFO nad Himalájami, kde svojim nízkym preletom spustilo mohutné lavíny snehu do údolí.

V nasledujúcej minúte o 23:08 nehlučné UFO zvírilo hladinu Kaspického mora, čím zdvihlo vraky lodí zo svojich suchozemských kotvísk. Všetky ozbrojené sily okolitých štátov mali vyhlásenú plnú bojovú pohotovosť. Zjavne preto sa UFO skrylo.

O 23: 44 nášho času sa objavilo nad pobrežím Bulharska. Jeho ďalší let bol pomalý, akoby Ufóni obdivovali krásy krajiny, kopírujúc Karpaty preletelo ponad Rumunskom. Akoby smerovalo na Slovensko. Naša Vláda okamžite zvolala mimoriadne nočné zasadanie.

Presne o 23:55 stredoeurópskeho času, podľa hlásenia vojakov preletelo nad slovenským pohraničným bodom Topoľa. O 5 minút neskôr, presne o polnoci, fotoaparát zaznamenal UFO nízko preletieť v parku Zvolenského zámku a letieť smerom na juh. To bola posledná stopa o jeho existencii.

Podarilo sa nám získať fotografiu UFO od fanúšika nočných záberov, penzistu Jozefa Čočku. Nadšenému fotografovi sa podaril jedinečný unikátny záber nízko letiaceho UFO.

"Bola jasná noc. Mal som nastavený dlhý expozičný čas. Tak som zatiaľ obdivoval krásy zámockého parku. Zrazu som zbadal, ako sa k môjmu fotoaparátu znáša akýsi bledý obláčik. Okolo obláčika krúžila nezvyklá biela vrana, akoby mu robila čestný letecký sprievod. Potom sa UFO aj so svojim vtáčím doprovodom naraz zdvihli a zamierili smerom k neďalekému Pustému hradu. Pri prezeraní záberov som mal velikánsku radosť z nečakaného snímku, kde UFO nazerá do objektívu mojej kamery... Túto vzácnu snímku som hneď ponúkol mojej obľúbenej televízii TV Vrana na zverejnenie. Neodkladne som o zábere s UFO informoval aj našich splnomocnených vládnych Odborníkov a Výbor na udelenie Pulitzerovej ceny za fotografiu. O obrázok mimozemšťanov prejavila záujem aj známa dvojica skúsených ufológov Scully a Mulderová z USA..." povedal nám šťastný fotograf, penzista Jozef Čočka. Naša televízia TV Vrana ako prvá na svete doniesla správu aj s fotografiou UFO v tvare dvoch ľudských hláv aj so sprevádzajúcou nezvykle bielou vranou...

Ostáva záhadou, či sa UFO vrátilo späť do kozmu, alebo či pristálo mimo obývaných oblastí. Trosky po havárii vo vymedzenej oblasti Pustého hradu sa nenašli žiadne. Polícia, armáda a záchranári, spolu s miestnym obyvateľstvom naďalej pátrajú v ďalších vytýčených lokalitách prípadnej havárie, alebo pristátia UFO. USA poslali na priateľskú výpomoc svojich dvoch najlepších ufológov Scullyho a Mulderovú so špeciálnym tímom vyšetrovateľa Gibbsa.

Len dúfajme, že Ufóni, ak neodleteli, sa ešte nedokázali adaptovať na Zemi a nesplynuli s anonymným davom. To by nám sťažilo pátranie.

"Ak si zapli mobily, tak ich určite rýchlo lokalizujeme pomocou nášho špeciálneho programu, zabudovaného do každého mobilu" povedala nám pani ministerka Špeciálnych služieb internetu Re Myšková.

V parlamente Predseda brannobezpečnostného výboru pán admirál Ťalafatka povedal nášmu zvláštnemu spravodajcovi Zvedavcovi: "Naša vláda a parlament vytvorili tým odborníkov, v ktorom sú zástupcovia všetkých dôležitých vedných odborov, priemyslu, bánk, zdravotníctva, ochrany životného prostredia, polície, armády a súkromných bezpečnostných zložiek, spolku rybárov a priateľov cyklistiky. Aj slovenské podsvetie poslalo svojho zástupcu. Obyvateľstvo sa nemusí strachovať."

O všetkom vás budeme informovať v našich pravidelných spravodajských reláciách a v zredukovaných záznamoch tlačových besied s odborníkmi a predstaviteľmi vlády, s ekológmi, zdravotníkmi, hercami, viazačkami kvetov a ľuďmi bez domova a práce.

Občania!

Máte už zbalenú evakuačnú batožinu? Nie? Tak neseďte pred televízormi a baľte sa. Dôverujte odborníkom. Spolu to zvládneme.

TV Vrana

Vaše najaktuálnejšie spravodajstvo z domova i zahraničia

Zasmiali sme sa, tak to UFO, ten neidentifikovateľný objekt, to sme asi my.... Od Zvolena nás už nikto nevidel. Ale tohto bieleho vtáka, píšu tu "biela vrana", sme tam nevideli, až tu po pristáti. Nikto nič nevidel, nepočul. Ďalej sa nepátra.

..

Hrad

Po oddychu Jao vzal aj môj batoh a podopieral ma. Je taký neúnavný. Ako to len dokázal? Od brehu rieky sme sa zarasteným chodníkom v hustom lese pomaly vyštverali prudkým svahom na ozrutánsky kopec k Hradu. Skôr by som povedala k zvyškom hradu. Jedine Hradná veža stála nepokorená časom, bolo na nej vidno len zopár veľkých dier po vypadaných kameňoch.

Po celú dobu výstupu, už od toho divného starého stromu s ľudskou tvárou, čo stál v zákrute rieky, kde sme sňali masky z tvárí, nad nami poletoval veľký biely vták. "Toto nie je obyčajný vták," poučil ma Jao. "Je to vrana. Vrany bývajú čierne, sivé, ale takáto biela, to je vzácnosť. Je stará, určite má viac ako tisíc rokov, možno preto je taká biela, skoro až priesvitná." Ako keby nás naháňala... Vždy, keď sme na ceste zastali, vrieskala, krákala, až uši boleli "Nezastavujte!" Aký mala silný hlas...

Vie rozprávať? Hnala nás stále hore. Čo nás tam čaká?

Na nádvorí, medzi zarastenými zvyškami múrov, sme zložili z pliec na zem všetky veci a unavene sme padli vedľa nich, tak, ako sme boli. To mäkké, zelené, v čom sme ležali, "to je tráva," povedal Jao, krásne to voňalo a bolo také nežne príjemné...

Jao opatrne vytiahol akúsi starú knihu, z papiera. Vraj bola napísaná v časoch, keď sa ešte nelietalo ku hviezdam. Pozerám, čo to je... íha, naozajstný papier, aha, tu rozoznávam staré písmo "Jaroslav Jastrab Foglar - 13 bobríkov, príručka mladého skauta". Bolo v nej aj veľa obrázkov. Podľa tejto knihy vyrobil oheň. Naozajstný oheň! Natiahla som ruku, au, páli to. Taký oheň som videla len v komunikátore, na videu cez kozmonet, ale toto... toto bol naozajstný oheň, žiaril a pálil ako malé Slnko. Na ohni si, vraj, kedysi ľudia pripravovali jedlo. Neviem síce, kto to je to, ten mladý skaut, ale ak toto dokázal svojimi rukami, bez nejakých prístrojov a laseru, tak mu skláňam poklonu, či ako sa to v tých dávnych dobách robilo. K príprave jedla ma nepustil, chce použiť len to, čo dá Zem a naše zásoby nemíňať. "Ty nie si mladý skaut," doberal si ma. A Jao je mladý skaut?

Ako časohistorik možno na svojich cestách aj čosi také zažil.

"Jao, aj ja chcem byť mladý skaut" Veľmi som chcela byť ako on. Skautom." Ale... mám aj strach z neznámeho..."

"Skauti nepoznajú strach a vedia sa postarať o bývanie," dôležito ma poučil Jao.

"Postav stan!" a ukázal na kusisko nejakého textilného vreca so zmotaným textilným valčekom, kusom dlhého povrazu, palicami a zohnutými paličkami. Vysypala som všetko na zem. Čo s tým? Usmial sa a otvoril tu svoju múdru knihu, nalistoval v nej stranu s obrázkom a podal mi ju. Ako lingvistka toto písmo viem čítať. V knihe to naozaj volali "stan". Teraz som sa, podľa návodu a obrázkov, snažila postaviť stan. Ak sa mi ho podarí naozaj postaviť, budeme v ňom spať... Nakoniec po niekoľkých pádoch už rozostavaného stanu, sa mi podarilo toto plátenne obydlie naozaj pevne postaviť. Podarilo sa.

Pred nami stál stan! Dokázala som to! "Získala si svojho Prvého Bobríka," pochválil ma Jao. Rýchlo som vliezla dnu.

Privítalo ma akési prítmie, cítila som dotyk čiernej oblohy bez hviezd a slnko... hrôza, naše Slnko zmizlo. "Jao, je tu tma, slnko sa stratilo!" kričím s hrôzou v hlase. Vyplašene, rýchlo som vyliezla von.

Všetko bolo ako pred tým. Slnko sa smialo na oblohe, vrana sedela na múre, tráva bola zelená, Jao sa škeril od ucha k uchu a predo mnou stál stan. Môj prvý stan! Všetko bolo tak, ako malo byť.

"Ozaj, Jao, ako sa spí v tom stane?"

"Eaa, to si budeš musieť počkať do večera, ty moje malé vĺča."

"Malé vĺča? Ale, ja som predsa malý skaut! Postavila som stan! A mám už Bobríka!"

"Skautom budeš až potom. Keď získaš Bobríka odvahy a Bobríka statočnosti. Keď dokážeš vyrobiť oheň a sama prežiješ deň a noc v prírode. Ale ten najťažší bude pre teba Bobrík mlčania, od svitania po svitanie medzi ľuďmi budeš plniť uložené úlohy, neprehovoríš ani slovo, ako kamenná tvár neprejavíš svoje city, neukážeš ani posunkom a mimikou tváre... Aj keď sa všetci okolo teba budú snažiť, aby si niečo povedala. Až potom... po získaní všetkých vlčích Bobríkov... Potom sa z vĺčaťa stáva skaut. A vtedy začneš bojovať o skautských Bobríkov." Nechápala som, o čom hovorí, bobrík, vĺča... ale to nevadí.

..

Obed bol vyborný, mňam, aj keď v ňom nebolo to, čo sme zvyknutí jesť doma. Jao ho urobil podľa tej svojej príručky, niečo mal so sebou už z domu, niečo pozbieral v okolí. Obed, to bolo niečo! Takúto dobrotu som ešte nikdy nejedla, kam sa hrabú naše výživné tabletky! Mám vážne podozrenie "Jao, toto určite nerobíš prvý raz. Aj ty si bol skaut? Že si sa učil u náčelníka Jastraba? Nebol si to ty, kto objavil tento hrad? Aj ja chcem niečo objaviť!

Jao... Jao povedz niečo!"

Jao, tento novodobý držiteľ Bobríka mlčania, ani slovkom, ani gestom nedal nič najavo!

..

Až po dobrom obede prehovoril a začal mi ukazovať jednotlivé múry, kde bol vchod do hradu, kde komnaty, kde sa varilo, kde sa jedlo a rozprával históriu tohto hradu. To, čo sa o ňom zachovalo v mediálnej knižnici, ale aj to, čo sa dozvedel na svojich cestách od Pozemšťanov. Ale zrazu, akoby ma rodné Slnko osvietilo! Tie jeho občasné zmiznutia a návraty, niekedy aj poranenia... to boli pracovné cesty na Zem, určite! "Aha, tak ty si už bol na Zemi a rozprával sa s Pozemšťanmi. A nič si mi o tom nepovedal!" Jao sa usmial "Držal som Bobríka mlčania..." Eaa zmĺkla a zamyslela sa.

..

Všetci potichu s napätím čakali na pokračovanie. Už si zvykli na jej prestávky v rozprávaní.

..

Po krátkej chvíľke ticha Jao pokračoval v jej rozprávaní: "Stará vrana, ktorá sedela na múre, nás pozorne počúvala, dokonca sem-tam prikývla hlavou. Divná vrana. Ako keby poznala ľudskú reč a vedela rozprávať. A aj ten strom s ľudskou tvárou... nerozpráva aj on? Nie sme náhodou v rozprávkovom kráľovstve? Nezablúdili sme?"

..

Zrazu sa vo Vesmíre ozval neľudský hlas: "Kedysi dávno si domáce obyvateľstvo stavalo takéto pevnosti na obranu pred vojmi dobyvateľov z krajín vysokých hôr za Veľkou riekou a pred vojskami národov, ktoré prichádzali rovín vychádzajúceho slnka... Nezastavili ich ani vysoké hory, rozľahlé stepi a široké rieky, ani obyvatelia území, cez ktoré prechádzali a v bojoch s nimi víťazili. Aj tento hrad z trinásteho storočia po Kristovi, tak sa vtedy počítali roky, zažil veľa bojov o územie okolo. Vydržal ťažké boje, ale zničila ho ľudská chamtivosť a závisť."

Všetci spozorneli, čo to je za hlas? Kto to prehovoril? Obzerali sa okolo, teleskopmi blúdili vo Vesmíre a nikoho nevideli.

..

Eaa po chvíľke prerušila tiché napätie: "Tento hlas patrí vrane, ktorá sa svojim hlasom pripojila k Jaovej prednáške na hrade. Nevydržala a prezradila tak svoju tajomnú moc - rozumela nám a vedela rozprávať ako človek. Našťastie som mala zapnutý záznamník, takže ste ju teraz mohli aj vy počuť.

Na vrchol polozrúcanej veže, jedinú stavbu, čo ešte stála, sme po točitých schodoch opatrne vyšli pešo, ako inak..." pokračovala v rozprávaní. "Už ani nehľadám prenášadlo, výťah a iné technické vymoženosti našej doby. Zvykám si na zvláštnosti tých čias... Vrana tam, ako správny sprievodca po pamiatkach, čakala."

..

Z veže Hradu, týčiaceho sa vysoko nad okolím, bol prenádherný pohľad na krajinu. Rozhliadame sa okolo. Farby snáď celého svetelného spektra, nielen siedmych farieb dúhy. Nádhera! Aha, tam v diaľke vidno aj vrcholce zasnežených kamenných končiarov vysokých hôr a pod nimi zeleň hustých lesov. ...a tam, hľa, žlté lány polí... a rieka, tá nekonečná modrá stuha vôd, ktorá z horských výšin splavovala vodu do diaľav..

"k moru, ku kolíske vychádzajúceho Slnka, aby sa v mesačnom svite neba jej vody vrátili tam, kde slnko chodí spať, aby ráno mohla rieka zase tiecť vo svojej nekonečnej púti," vysvetlila nám sprievodkyňa vrana.

"Tam dole, pri zátočine rieky stojí starý osamotený strom. Okolo neho sme ráno išli. Strom je môj Priateľ, môj syn, ktorého k nám ako malé dieťa z hôr, priplavila rieka," mäkko s láskou dodala, akoby mu bola ozajstnou matkou. Nie je to čarodejnica z rozprávky?

..

Objav

Slnko do červena sfarbuje vrcholky hôr, naše tiene sa predlžujú. Blíži sa večer, musíme zísť dole na nádvorie. Dvíha sa vietor.

Na tmavých schodoch zrazu akoby ožila história, na stenách vidíme tváre ľudí, ktorí tu žili. Zastali sme, počúvame hlasy z minulosti, pred očami nám prebiehajú obrazy ich života. Aj smrti, striaslo ma...

Vidím čierny tieň... Pozerám lokátor, tie signály... Čo je to tam dole? Krátky záblesk, opäť čosi zablyslo. Tam v pohybe krovia... Rýchlo som tam vyslala svetelný lúč. "Tam... Jao, pozri tam do rohu, tam, čo rastie ten ker, tam niečo je..." Jao tým smerom namieri sondu. Signály, ktoré nás doviedli sem, idú odtiaľ. Vytiahne kameru a ide sa pozrieť. Môj hrdina!

Opatrne, vyhýbajúc sa mihotavým pichľavým tŕňom kríka, zohýba sa a ticho dýchne "Truhlica! Poklad!" Odstúpi od nej, namieri kameru a sníma ju z každej možnej strany. Kameru opiera o múrik, záznam beží... rukami v jemných rukaviciach sa opatrne dotýka truhlice. Závidím jej ten jeho nežný dotyk, hriešne mi prebehlo mysľou. Zablyslo, akoby blesk skočil do veže a utekal po schodoch. To Jao fotil, dokumentoval miesto nálezu. No jasne, časohistorik, nezaprie sa.

Visiaci zámok je už ný. Otvára truhlicu."Eaa! Eaa, sú tu nejaké papiere. To je niečo pre teba." Ešte niekoľko záberov, zvedavé oko kamery nahliadlo aj do truhlice.

"Eaa, už môžeš." Až teraz som mohla prísť bližšie. Chcela som si ten poklad pozrieť, natiahla ruku... Nestihla som, rýchlo to zakryl. Prísno pozrel na mňa "Bez rukavíc!?" Truhlicu sme zobrali so sebou.

..

V stane sme, vystrojení ako správni výskumníci v ochranných kombinézach, s maskami na tvári a rukaviciach, opatrne, pod zvedavým pohľadom stále bežiacej kamery, vybrali z truhlice, vyzdobenej rôznymi výjavmi zo života ľudí, neskutočný poklad. Cítim vo vzduchu pach času... Našli sme tam rôzne veci, ktorých účel musíme vypátrať. Boli tu aj rôzne papiere, ale aj, veď to je naozajstná koža, popísaná a poznačená stopami času. Písma boli v rôznych rečiach. Niektoré akoby boli písané krvou Mnohé znaky písma mi boli známe. Niektoré určite pochádzali z nedávnej doby, áno, nedávnej doby, veď nás delí len niekoľko desiatok rokov a niektoré, snáď nie, boli ešte v obrázkoch, piktogramoch. A tie papiere, aha, pozri tu je dátum 21.8.1968. A tu, 2020... ale, veď to ani nie je tak staré, alebo sa mi to len zdalo?

Počujem z pléna nejaký šum. Pýtate sa: "2020, to ani nie je tak staré?" Ach tak, asi sme to v rozrušení zabudli povedať. Pristáli sme na Zemi v roku 8.júla roku 2022 tamojšieho letopočtu. Tie listy sme datovali podľa vtedajších kalendárov. Ale teraz sa vráťme k pokladu v truhlici...

Bolo tam napísané List 1... List 2... a toto MCCXXXVII "to bude asi rok" pozerám do svojich poznámok" 1237, to je 13.storočie po Kristovi, tak sa to vtedy písalo a boli tu aj nejaké veci z čias, keď bol hrad ešte mladý... starodávny nôž, či čo to bolo, kovový krúžok, ktorý sa vraj nosil na prste a nejaký divný kovový kruh.

Taký kruh s pohyblivými ramenami, akoby otvárací, z neznámeho kovu s rôzne vyčnievajúcimi ozdobami, očkami a paličkami s nezreteľnými divnými znakmi, Bolo to písmo? Niektoré sú pevné a niektoré s obrazcami na dotyk pružné, akoby to boli tlačítka. Dávnoveký počítač? Mal veľkosť dvoch Jaových zovretých pästí. Zaujalo ma to, čo to môže byť? Hľadala som, či o tom nenájdem niečo v nájdených dokumentoch. Na jednom málo zreteľnom obrázku na papieroch ho má na hlave akýsi človek so zdvihnutými rukami, idú od neho dookola čiary akoby žiaril. Je to kňaz Slnka? Tu hľa, iný človek to má na ruke a tento má na prsiach naznačené veľké polkruhy, je to asi žena, má ten kruh na krku a tento, asi parádnik, dokonca ich má viac, na rukách aj na nohách a od nich vedie čiara k viacerým postavám s kruhmi. Tu celá skupina veľkých a malých sú pospájané malými čiarami a krúžkami... Istotne je to ozdoba dávnych parádnic. Pozerám znaky, čo sa tam rysovali. Je to nejaké meno? "Možno je to značka výrobcu, to sa kedysi značilo na výrobkoch. Ten divný kov, je zájdený časom, vyzerá ako zlato, ale zlato to nie je. Budeme to musieť otestovať" povedal Jao.

Ležali tam aj nejaké starodávne, podľa strihu to budú asi ženské šaty, asi z čias zakladateľov hradu. Naivne sa pýtam Jaa "To je textil? Šaty hradnej panej?" Opatrne so zadržaným dychom ich dvíham a prikladám si ich k telu ako dáka hradná parádnica "nemáš zrkadlo?" S predstavou, ako oblečená v nich, s tým kruhovým šperkom na krku, na hradbách pozerám do diaľky na príchod pána hradu, môjho hrdinského manžela Jaa. Zarazila som sa, manžela? A prečo nie! To sa vtedy robilo, muž a žena boli manželia a mali deti, boli rodina.

Jao zobral kruh a pozorne si ho prezerá. Študuje jeho tvar, výstupky a materiál, komunikuje s počítačom v našom skrytom časostroji, robí si poznámky...

..

Prezerám si ďalšie dokumenty. Bolo tu niekoľko vlhkom zájdených obrázkov na rôzne starom papieri, mnohé voľne kreslené rukou a iné zas kreslené svetlom. Tým kreslených svetlom, z 20. storočia, sa hovorilo fotografie. Miešala sa tu navzájom história rôznych vekov. Tento poklad pre historika Jaa, je pokladom aj pre mňa. Toľko dokumentov..., využijem svoje znalosti historického písma a jazyka? Začítala som sa. No, začítala... vlastne miestami som s námahou lúštila nezreteľné, rozmazané alebo vyblednuté písmo, dopĺňala rozpité znaky. Tie rukopisy, to nie sú listy jedného autora. Rozoznávam v nich rázne črty mužskou rukou i nežné ťahy ženy, aj precízne maľovanie stredovekých pisárov, aj unáhlené písmo neposedného mládenca. Niektoré sú nezreteľné. Kto to asi písal? V týchto papieroch, počkaj, tu v mnohých písmach z nedávnych čias, napriek rozdielnym ťahom rozoznávam spoločné črty, jednu ruku, jedného pisára, akýsi Jano píše priateľovi –

o svojich príbehoch, o cestovaní časom... Počkať! O cestovaní časom??? Poznal tajomstvo cestovania v čase???

...o ľuďoch, aha, aj akúsi Evku herečku... spomína, to sú asi tí, čo tu zanechali svoje stopy, to sú asi jej šaty, aj o tom strome pri rieke a tiež o vrane... Dvíham hlavu a pozerám na bielu vranu, čo okolo nás lietala a teraz tu sedí s nami... Vrana, táto pripomienka minulosti, aha, aj teraz sedí na múre a zvedavo pozerá k nám...

...akoby prikývla. Číta moje myšlienky? Vrana a strom... Jano a Evka z minulosti. My sme Jao a Eaa, cítim sa, ako by sme boli tí Jano a Evka z minulosti, v ich budúcnosti a teraz vďaka týmto listom cestujeme ich časom. Jano, ako to krásne znie, a koľko má variácií v týchto listoch. Jano, Jao...

Vrana kýve hlavou, naozaj, ako by so mnou súhlasila.

Napadla ma myšlienka "Jao, Jainko, čo keby som ťa volala Jano, ako toho z tých listov? Páčilo by sa ti to? Mne sa to strašne páči. A čo je to, prosím ťa, tá herčka, vlastne Evka hereč ka?" Jao dvíha hlavu, chvíľu na mňa pozerá, prikývne "Dobre, ak ja som Jano, tak ty si Evka. A hereč ka... herečka, to je práca. Je to umelkyňa, ktorá predvádza život, hrá iných ľudí pre potešenie a zamyslenie divákov, ľudí, ktorí sa pozerajú. Aj vďaka nim, hercom, spoznávame životy iných ľudí z rôznych časov, spoznávame život dávnych čias, ale i doby našich rodičov, života nielen toho krásneho, ale aj plného smútku a zvrátenosti. Evka bola tá, ktorá to dokázala. Dokázala vzbudiť ľudskú predstavivosť. Eaa, ty si Evka."

Tak, teraz už nie som len Eaa, akých je veľa, som Evka! Jao, pre mňa teraz už Jano, odložil kruh vedľa truhlice a zobral do ruky dýku... Neodolám a skúšam vyčistiť odložený kruh, až sa leskne zlatom ako nový. Jano zdvihol hlavu a pozoroval ma. Otváram kruh a dávam si túto krásnu ozdobu na krk. Zrazu Jao vyskočil a s bledou tvárou vykríkol: "Eaa, nie! Daj to dole! Nešťastnica, to nie je žiadna ozdoba!"

"Jao, keď to nie je ozdoba, čo to je?" nechtiac stláčam výstupky na kruhu. Počujem Jaov hlas "To je..."

Cvak.

Konce kruhu a spojili a kruh je z jedného kusu. Stratil lesklú zlatú farbu, zmatnel, zdrsnel, zhrubol a oťažel. Už to nebol šperk. Ozdoby začínali miznúť v tele kruhu.

Čosi ma ťahalo do tmy... Jao zmizol... Z diaľky ešte počujem Jaov slabnúci hlas "stroj času"