2 -3 Malé etudy života 

-3- Jano, alebo 101%

Ľudová škola umenia na Festivale

V živote sa niekedy dostaneme do neočakávanej situácie, kde musíme improvizovať, ak si chceme zachrániť kožu. Ale čo ak od mojej improvizácie bude závisieť osud mnohých? Zahrabem hlavu do piesku ako pštros, alebo pustím sa do boja, aj keď sa mi nechce a ešte mám aj strach z výsledku... A práve toto sa mi stalo. Skúsim vám to porozprávať, možno chaoticky, ale pravdivo.

V ĽŠU sa už o inom ani nerozprávalo. Pripravovali sme naše vystúpenie na festivale školských divadelných a tanečných súborov v zahraničí. Išlo hlavne o folklórne vystúpenie niekoľkých tancov a krátku scénku. Skúšali sme o dušu, aby sme boli na jednotku a vybrali nás na tento festival. Teda... aby som povedal pravdu, oni skúšali, ja som kvôli nedávnemu malému úrazu po premiére Jolany a 8.B nemohol skúšať. Aby som nevyrušoval, určili ma za asistenta. To je taký človek, ktorý v prípade potreby zastupuje režiséra, alebo choreografa a vybavuje, čo treba. Aj keď som sa nabehal, pretože vždy bolo treba niečo zariadiť, dohodnúť, nechať vyrobiť, ušiť, mal som čas aj sledovať, čo kto robí. Bol to skutočný liek pre moje rýchle vyzdravenie.

Po čase som zistil, že už poznám činnosť každého účinkujúceho, aj texty sprevádzajúce scénky, prirodzene, nie tak dobre ako oni, nebudem sa predsa chváliť. Nie som herec, ani tanečník, skôr to drevo na strome. Vždy po skúške som doma ležal zahrabaný v poznámkach zo skúšky a pripravoval sa na ďalšiu. Prirodzene z domácich povinností ma moja milovaná sestrička Jaja neuvoľnila. Jednoducho som nemal čas vymýšľať nezbednosti.

Ale vráťme sa do súboru. Po niekoľkých skúškach nasucho, kde som občas za niekoho zaskočil, ak bolo treba, sme začali už všetko skúšať naplno ako ozajstné vystúpenie, bez zastavenia. Odrazu som zistil, že ovládam všetko akcie, tance aj texty naspamäť, akoby som bol ktorýmkoľvek z účinkujúcich. Ale aj tak, mal som svoj pracovný scenár "Bibliu" popísaný poznámkami a plný vložených papierikov pokreslených scénkami a rôznymi nápadmi. A to som ešte prepisoval ťaháky pre "uvádzačku programov", až som aj tieto texty mohol hovoriť aj zo spánku. Ideme na festival! Komisia nás vybrala! Hurá! Teda, aby som povedal pravdu, mne bolo smutno, ja nepôjdem, pretože neúčinkujem. Ale aj tak, mám radosť, že sa námaha vyplatila a súbor ide reprezentovať nielen školu, ale aj naše mesto na medzinárodný festival...

Blížil sa čas odchodu. Hrôza, moja veľká kniha, biblia nášho súboru zmizla. Pozrel som všade, nikde nebola. Zrazu ma zavolali do riaditeľne.

"Jano, priprav sa, ideš na festival ako odborný asistent vedúceho súboru," povedal riaditeľ. " Pozor, nejdeš na výlet! Vedúci totiž povedal, že bez teba, svojej pravej i ľavej ruky a tvojej veľkej knihy poznámok, v ktorých sa vyznáš len ty, jednoducho nejde! Tak ideš aj ty. Aj keď nevystupuješ, si potrebná súčasť nášho súboru. Budeš tam robiť to, čo si robil aj tu. Pomáhať vedúcemu a zabezpečovať bezchybný chod vystúpenia, pomáhať všade, kde bude treba pomôcť. A hlavne nezabudni si so sebou zobrať svoju programovú Bibliu." Vytiahol môj pokreslený scénar, plný poznámok, kresieb a ťahákov. "To je teda ozajstná Biblia!" Použil som svoju masku "radosť číslo 5" a zvítal sa s "Bibliou" a láskavo ju pohladil... rozosmiali sa, "Ty šašo, neboj sa, boli sme opatrní" Naozaj, vrátili ju aj so všetkými mojimi poznámkami, choreografickými nákresmi a sprievodnými textami na vystúpenie. Rýchlo som ju prelistoval, je v poriadku, je tam všetko, aj poznámky na vložených papierikoch. Toto je čo? Na poslednej strane bola nakreslená veľká červená "1" v krúžku. No jasne, kantori sa nezaprú, hneď všetko známkujú.

Ráno v deň odchodu som okrem batohu s potrebnými vecami mal aj ťažkú tašku s Bibliou, rôznymi farebnými papiermi a množstvom ceruziek a pier, nožnice, nite, ihly a prirodzene ostrý nôž, zopár klincov, kladivo a kliešte.. Som predsa asistent. Dokonca, tak hlboko som klesol, že som si značil aj prítomnosť, kto už prišiel a keď sme boli všetci, hrdo som oznámil splnenie plánu prítomných na 101%. "101%? Ale veď plný stav je 100%!" "Áno, ale ja neúčinkujem, som naviac. Tak to stoprvé percento som ja!" To som si ale dal, hneď ma začali oslovovať "Stoprvé percento", alebo"len tak skrátene "percento". Trochu ma to mrzelo, dlho by mi trvalo, kým by som sa zbavil tejto "jednopercentnej" prezývky, nebyť šťastnej, aj keď nepríjemnej náhody. Ale o tom potom.

Cesta aj prvé dni festivalu boli úžasné. Aj keď únavné. Jednoducho nemali sme na nič čas, všetko sme chceli vidieť, počuť, zúčastniť sa, medzi tým cvičili a večer sme unaveno padali na lôžka, aby sme skoro ráno vstali. Akoby som nemal dosť, ešte som si viedol denník, kreslil a písal rôzne poznámky, ktoré ma napadali počas dňa.

Prišiel náš deň. Deň nášho vystúpenia! 

Podľa svojich poznámok som niekoľkokrát kontroloval, či je všetko pripravené ako má byť, či sa nikto nestratil. V neďalekom parku som dopoludnia zorganizoval malú hlasovú a pohybovú rozcvičku a oni to naozaj brali vážne. . Jednoducho som im povedal, "ak máme ísť naplno, nesmieme sa ani na skúške ulievať." Čuduj sa svete, nikto nefrfľal, naozaj išli naplno. Odskúšali sme si spevy a tance za občasného potlesku okoloidúcich divákov.

Naše vystúpenie bolo na druhý deň festivalu. 

Blížila sa hodina "H", čas nášho vystúpenia. Zrazu prišli za mnou dievčatá "Jano, Žofke je zle, vracia a ťažko dýcha." Rýchlo som utekal za našim vedúcim a zavolali sme lekára.

"Dnes má vystupovať? To v žiadnom prípade! Tri dni potrebuje pokoj a ležať. Chlapče, postaraj sa, aby mala horúci čaj, veľa čaju. Žiadne vystúpenie! Ležať a ležať. Nie! V žiadnom prípade ju nepustím z postele! Že to bude prepadák? Tak nastúp ty miesto nej! Neviem, čo robí na javisku, ale sprav to ty miesto nej, keď si kamarát. Ale dnes vašu Žofku na javisko nepustím!"

Vedúci odišiel do festivalovej kancelárie volať do školy. V hlave mi vŕta myšlienka "Musíme niečo robiť! Prišli sme sem vystupovať, tak to musíme splniť. A oni nás určite odvolajú! Nie, musíme vystúpiť!" Viem, nemal som právomoc vedúceho, ale mal som "sväté poslanie." Riaditeľom školy mi bolo uložené zabezpečiť bezchybnú účasť súboru na festivale. A vôbec, som predsa nejaký asistent a bolo mi povedané, že v neprítomnosti režiséra ho zastupujem ja, jeho asistent!

"Decká, žiadne strachy! Večer vystúpime!" Preboha, čo som to povedal? Mám na to právo? Prebrať všetko na vlastnú zodpovednosť? Z vnútorného monológu ma vyrušil hlas "A kto bude mať sprievodné slovo miesto Žofky?"

Dvihol som hlavu a smelo pozrel na nich "Čo keby ste to na striedačku... Kľudne to môžete čítať z papiere, je to len sprievodné slovo. Rozpíšem vám krátke sprievodné texty a každý chvíľku bude ťahať pílku." Zrazu niekoľko dievčat dalo hlavy dohromady a na niečom sa dohovárali. "Čo vy klebetnice, nesúhlasíte so mnou?"

"Ale prečo by sme nesúhlasili, práve že s tebou súhlasíme," Katka horlivo prikyvovala hlavou, "keď si ty oblečieš Žofkin kroj a celý jej text pekne odrapoceš, veď aj tak ho vieš celý naspamäť, ty naše ´percento´. Po mohutnom smiech, len krátko doplnila "A čo nebudeš vedieť, pozri na papierik, kde už určite máš napísané všetky sprievodné texty na 101 percent."

"Ale do dievčenských? Brrr!"

"Áno, áno" prikyvovali všetci horlivo.

"Myslíš, že nevieme, ako si prezlečený za dievča prešiel mestom, aj strašil na hrade," pokračovala Katka so smiechom. " Neboj sa, ešte ťa aj pekne vymaľujem, že nikto nespozná v tebe chlapca. Budeš jedna z nás!"

"Vidím Janko, že ti nič iné nezostáva," so smiechom sa pripojil aj náš vedúci, ktorý sa medzitým vrátil, "Veď si nejaký herec, nielen asistent a tak... Decká, nechajte vašu novú sólistku, nech sa pripraví a vy zatiaľ choďte ďalej cvičiť. Jožo, aj keď si školský zloduch, máš to na povel. Viem, že sa môžem na teba spoľahnúť. Tak všetci do práce! Ja zatiaľ pôjdem preveriť situáciu, ale určite sa prídem na vás pozrieť."

"Katka, aspoň ty poď so mnou. Keď si ma upiekla, tak ma aj priprav na slávnostný stôl."

Odišli sme do našej ubytovne a tam mi Katka so slovami ""tak a teraz budeš tvoja sestra Janka," pomohla s premenou do dievčaťa. Počas obliekania som si nahlas opakoval Žofkine texty.

Po premene za dievča, okrem svojich chlapčenských trenírok, som mal na sebe všetko Žofkine. Ešteže sme mali rovnaké postavy. Teda okrem jej pubertálnych pŕs. Ale aj to Katka vyriešila, do podprsenky dala ponožky a nasadila mi ju na moju mužnú, vlastne teraz dievčenskú hruď.

Po oblečení som si vyskúšal zopár cvikov. V poriadku, ostalo jediné, dávať pozor, aby sa mi sukňa nezdvihla viac, než je treba.

"Janka, posaď sa sem" zobrala líčidlá a začala s mojou premenou. Potom mi učesala vlasy, ešte dala čiernu stuhu na krk a odišli sme medzi ostatných skúšať.

"Aha, Žofka ide, už je zdravá a tak sa naše Stoprvé_percento z toho vyzuje. Škoda, mohlo byť veselo... Ale nie! Decká, pozrite! To nie je Žofka, to je Jano ako dievča v Žofkinom kroji!" Parkom zaburácal smiech.

"Vitaj dievča. Ako sa voláš? Janka? Tak to si ty? Tá slávna moderátorka Janka? Budeš sprevádzať naše vystúpenie a text vieš? Lebo to naše Stoprvé_precento je prísny vedúci..."

"Vie, sama som ju vyskúšala," prihriala si polievočku Katka. "A naše ´percento´ súhlasí. Je to naozaj pravda, čo o Janovi hovoria u nich v triede. Janka vie naozaj celý text a nikto v nej nespozná Jana! Decká, máme tu novú kamarátku."

Ako to dopadlo?

Na vystúpení som nič nečítal, vlastne nečítala. Nebolo treba, celý text som aj tak už vedela spamäti.

Prišla som spredu k pódiu aj s mojou Bibliou, porozkladala si papieriky na javisko okolo seba sem tam niečo prečítala, niečo zapísala, akoby tam nikto nebol. Pri úvodnom slove som schytila prvý papierik a začala ho čítať. Zrazu som sa zháčila, pozrela na text a papier roztrhala, po očku pozorujúc reakciu ostatných. Nato som celý text povedala spamäti, akoby som si ho práve vymýšľala. Miesto odchodu do zákulisia som navonok zamyslene, nevšímajúc si dianie okolo, robila poznámky do Biblie.

Tak som mal aj čas sledovať ostatných pri ich vystúpení.

Občas som si nahlas pridala svoj komentár na účinkujúcich, alebo akciu, načo sa niekedy ozval smiech v hľadisku. Jednoducho, vyrábala som za chodu krátke scénky, čim som odpútavala pozornosť od drobných chybičiek vo vystúpení. Decká nechápali ten smiech, pretože moje slová do hľadiska na javisku veľmi nepočuli, ani pozerať na mňa nemali čas, ale snažili sa zo všetkých síl nezakopnúť a nepomýliť sa... Aplauz, ktorý potom zažili, snáď počujú aj dnes.

Po skončení a prevzatí ceny, som sa im priznal alebo priznala, kedže som bol stále za Janku... "Keď ste si ma do tohto upiekli, tak som vám to trochu aj prichutila."

"Decká, viete čo stváral, alebo stvárala... čo si vlastne chlapec alebo dievča?" pridal si aj náš vedúci. "Vaše vystúpenie okrem riadneho textu, komentovala ako futbalový zápas a módnu prehliadku dohromady. Jano nie je žiadne Jedno_percento. On sám je plných 100 percent! Takže zle počítal, ako učiteľ matematiky vám to vysvetlím. Bolo vás tu 100 percent účinkujúcich a 100 percent účinkujúcich asistentov, čo je 100 plus 100 a to sa rovná dohromady 200. Tak bolo nás tu dvesto percent účinkujúcich. Matematika nepustí." Okolo zaznel burácavý smiech.

Také "100 precentné hobla," ktoré som po tom jeho vedeckom odhalení dostal, stále ešte oblečený v dievčenskom kroji, som nikdy predtým a ani potom nezažil a už asi ani nezažijem.

Žofka... tá už zázračne vyzdravela. Ako sa jej podarilo oklamať lekára, to dodnes nepochopím. Možno to bolo nielen jej praxou pri ulievaní sa zo školy, ale jej mama je lekárka a tú nebolo ľahko oklamať. A lekár? Ten bol nadšený svojim úspešným liečením.

Katka so Žofkou sa potom priznali, že to mali na mňa pripravené. Už počas skúšok chceli, aby som komentátora, sprievodcu programom robil ja. Verili, že to zvládnem. A tu, keď to nešlo inak, Žofka sa obetovala a "ochorela." A niekto musel nastúpiť miesto nej. Ja! Bolože to radosti z víťazstva súboru na Festivale. Ten kroj som vyzliekol až neskoro večer...

Na tretí, posledný deň festivalu všetky zúčastnené súbory spolu vytvorili Galaprogram priateľstva.

Po našom úspechu došli za mnou priatelia z Hanáckeho súboru. "Jano, bol si úžasný. Ten tvoj vtip zahrať choreografa tanca, ktorý zaskakuje za členku súboru v jej kroji bol nielen netradičný, ale naozaj úžasný," povedala ich vedúca.

"Nevravte!" zasmial som sa. "Priatelia, to nebol vtip, to bol naozaj záskok, s ktorým som nepočítal. Bol som mokrý trémou ako Vodník z Rusalky. A kazil som, čo sa dalo..."

"Nám sa to páčilo, bolo to také prirodzené, nehrané. Ale vieš ty čo? Mám pre teba návrh. Nechcel by si s nami na záverečnom spoločnom finále zahrať scénku ´požičaného záskokára´? Naše vystúpenie si videl a myslíme, že ako veľký improvizátor, to si naozaj nevymýšľame, by si to dokázal. Neboj sa, nenecháme ťa utopiť ani v lyžičke na čaj. Veď to by hanba padla aj na nás."

"Hmm... Je to pre mňa lákavé... ale, čo by som tak asi mal robiť? Ale tancovať neviem a krákam ako vrana."

"Rozmýšľali sme o tom. Chceli by sme takú moravsko-slovenskú scénku.

Pred našim vystúpením buď aj so svojimi papiermi na kraji by sme vyhlásili krátku súťaž a požiadame divákov v hľadisku a členov iných súborov o priateľskú výpomoc. Niečo si už vymyslíme. Nakoniec oslovímeme teba a ty to príjmeš. No a potom...

"To znie zaujímavo..." zamyslel som sa.

"Teraz ťa oboznámime s tvojou úlohou. Koňa sa nebojíš? Neboj sa, je to starší pomalý kôň a budú ho viesť dvaja tvoji pobočníci. Čože, nikto ti nepovedal, čo budeš robiť? Budeš Kráľ! Kráľ Matyas, alebo ako u vás hovoria Dobrý kráľ Matej, ktorý sa pri svojom úteku zo Slovenska, vtedy Horného Uhorska, skryl na Hané. Budeš prvý Slovák, ktorý túto postavu zahrá. A my veríme v tvoj improvizačný talent. A pritom ťa budeme sprevádzať našimi pripravenými ľudovými tancami a spevom. To vieš, všetci ti pomôžeme. Tak čo Jano, berieš?"

"Zaujímavé... Ešteže nemusím tancovať. Totiž, ja nie som tanečník, ale požičaný z divadelného krúžku a mám tu na starosti hovorené slovo, nie tanec, alebo spev. Som pomocník vedúceho. Ale je to lákavá ponuka improvizácie. Pripomína mi to moje začiatky v súbore. Viete, vtedy som ani nevedel, čo je to byť členom divadelného súboru, nemal som ani záujem byť hercom. Išiel som tam z recesie a nakoniec ostal. Páči sa mi, ak sa nemusím presne držať scenára, ale môžem do toho vložiť aj seba, moju predstavu. A... a viete vy čo? Ja to beriem, šéfka! Niekto predsa musí byť prvý. Beriem to!"

"To som rada" potešila sa vedúca. "príď sa pozrieť na našu skúšku a určite niečo spolu vymyslíme."

V Hanáckom súbore ma privítali, poukazovali aj niektoré tanečné prvky, dokonca som si skúsil aj ich chlapčenský kroj. Pekný je a dobre som sa v ňom cítil. Až na tú čapicu, stále mi padala. V hlave sa mi začali rojiť myšlienky. Začal som si robiť poznámky "Prišiel som, videl som," zastrájal som sa. "Teraz len, aby bolo aj to hlavné, zvíťazili sme".

Prichádzala tmavá noc, tak sme sa rozlúčili.

Nemohol som dlho zaspať... premýšľal som nad scénkou, ktorú by som tam zahral. Ich vystúnie som videl a na večierku som ich spoznal bližšie. Figliari, isto! cítil som v kostiach, akoby mali prichystané niečo, čo ešte nepovedali. Isto sa radili s našimi deckami. Tie vedeli ako uloviť tigra... Ani dnes ten záskok za Žofku nebol ich novinkou. Čosi spolu prichystali! Určite! Nočné dažďové kvapky ma zahnali do postele...

Ešte som ani nezaspal a ranné slnko mi už zasvietilo do očí so svojimi šteklivými lúčmi.

Po raňajkách sme si v našom súbore spolu prešli krátke tance, scénky a vyberali sme, čo z toho použiť vo večernom programe. Sprievodný text bol pripravený už doma. Občas som skúšal, či aspoň niečo nenaznačia, ale mlčali ako partizáni! Čas sa ale nezastavil... Preboha, už je večer, o hodinu začína hlavný program a ja som ešte nič nevyskúšal s tým hanáckym súborom. Ej bisťu, improvizácia! To bude strašné! Rýchlo ešte spravím pár krokov, skokov a otočiek. "Kostra sa hýbe, nič nebolí, tak Jano, hlavu hore a hrdo do útoku! Ako to hovorili husiti: Nepřátel se nelekejme a na množství nehleďme! Hrr na ně!" zavelil som si v duchu.

Prišiel som do Hané. Nie, nie do skutočnej, ale všade tu okolo chodili dievčatá i chlapci v hanáckom kroji. Toľká krása! A tie krásne kroje, tá jemnosť a šťastné usmiate tváre.

"Ej, bysťu! Tak som vám semká prišieu! Ľud môj, dajže mi tie kráľovské háby a všetkým vám, ľudia dobrej vôle, zaželám šťastný a dlhý život," zavelil som silným hlasom.

"Ale nerob si starosti, tvoje veličenstvo Jano. Je to čisto herecká postava. Budeš Uhorským Kráľom Matyasom. Z pódia pozdravíš divákov a otvoriš Galavečer. Text môžeš čítať z pergamenu, je už pripravený. Potom ti pomôžu nasadnúť na koňa a pomaly odídeš preč. Dvaja chlapci budú držať koňa a viesť ho. Cestou pozdravíš divákov. Joj, prišiel si neskoro, hostia a diváci už prichádzajú. Ale čo, počkaj, už nie je čas... Spravíme to inak, svoje Kráľovské háby budeš mať pripravené vzadu na javisku. Na výzvu prídeš oblečený, tak, ako si teraz, sem dopredu a krížom cez javisko prejdeš dozadu. Vzadu ťa speváci zakryjú a tanečníci tancom odpútajú pozornosť od teba. Tvoji dvorania ti vzadu pomôžu s prevlekom do kostýmu. Čo vyzlečiete z tvojho oblečenia, tričko, gaťe a aj tenisky, odhadzujte vysokým oblúkom do strán, nech to diváci vidia. Keď ťa speváci odokryjú, kráľovsky pôjdeš dopredu a tam pred javiskom nasadneš na koňa. Kôň bude pripravený a chlapci ti pomôžu. Z koňa potom tvoje Veličenstvo podá pergamen panošovi a ten prečíta z neho text a následne ťa dvorania odvedú preč. To je čisto herecká rola. Súhlasíš?"

"Ale... Čo už môžem? A prečo nie? Keď som sa už dal na zboj, nemôžem zdupkať. Aspoň sa nemusím nič učiť a môžem si vymýšľať. To je básnikov sen! Dvorania moji, počuli ste? Nech ste včas pripravení! Kôň je nakŕmený, napojený? Je pokojný? Hrivu má zapletené do vrkôčikov? Kráľovský šat je prichystaný?"

" Ano, Veličenstvo, všetko je tak, ako má byť. Tak, ako vraví legenda."

"Tak v mene Božom, vlastne, čo to vravím? Tak teda, česť a sláva vám, poddaní moji! Hor sa do víťazného boja!" Nápadne nenápadne, aby všetci videli, som sa prežehnal, dúfam, že bez chyby... Okolo zaburácal smiech. Mávol som "dosť! Poddaní na miesta!"

Do hlbokého ticha zaznela melódia cimbalu, z hlbín zeme zaznela basa, rozospievali sa husle, víťazne sa pridali gajdy. Záverečné vystúpenie festivalu začalo.

My Hanáci, sme prišli na rad hneď po zahajovacom prejave. Ano, teraz som aj ja Hanák, keď som súčasť ich vystúpenia. Súbor nastúpil v prítmí vzadu už počas úvodného prejavu. Okolo kopca. To asi môj kostým ležal vzadu zakrytý plachtou ako kopec. Pred nimi zakrepčili tanečníci. Krojovaní dvorania ma, tak ako som bol oblečený v našom slovenskom kroji, vytiahli na javisko a prešli sme za spevácky zbor. Všetci sa predo nami rozostupovali a ponašom prechode sa opäť spájali.

V slabom svite z kopca stiahli plachtu a mne skoro zabehlo. Bože, niekde sa stala chyba! Toto nie je pre mňa! Veď to je dievčenský kroj! Nie pre chlapca," neveriacky som pozeral na pripravený kroj. "Máš pridelenú postavu, tak nevymýšľaj! Si herec, tak vyzliekaj háby a nediv sa," v duchu počujem hlas môjho učiteľa scénografa. Môjho učiteľa, sprievodcu divadelným životom a staršieho priateľa. No čo sa dalo robiť. Tak som za zástenou z tiel spevákov začal robiť svoju premenu. Rýchlo sa vyzliekam.

Medzi divákmi to zrazu začalo šumieť... Hľa, tam vzadu ponad spevákmi do výšky lietali rôzne prvky slovenského kroja. To každý kus mojich práve vyzlečených hábov moji asistenti odhadzovali za spevákmi v rytme hudby vysokým oblúkom do strán, aby to diváci pospolitého ľudu a ich hostia videli ako symbol odchádzajúcej minulosť. Priebežne som pritom obliekal všetky prvky tohto dievčenského kroja na seba. Moji asistenti mi pomáhali. Rýchlo, spev pomaly končí.

Do ticha zaznieva v reproduktoroch hlas rozprávajúci príbeh kráľa Matyáša, ako utiekol z Horného Uhorska, môjho milovaného Slovenska, aby sa za riekou Morava skryl pred nepriateľmi, aby nabral silu pre ľúty boj o kráľovský stolec. Nepoznaný sa skrýval oblečený v dievčenskom kroji. Ešte pár rýchlych ťahov maľovátok a líčidiel spolu so zvýraznením očí čiernou ceruzkou. Ešteže sa nevidím... Ale počas rozostupovania spevákov cez tanečníkov vidím divákov. Počas záverečných tónov všetci ustupujú do strán moja záverečná premena skončila. Ostalo tu dievča v hanáckom ľudovom kroji. Ano, to som bol ja! Aj na hlavu mi čosi dali. A aby som, nedaj Bože, nemohol prehovoriť chlapčenským hlasom, v ústach som stískal krásnu červenú ružu. Tak, ako svojho času aj kráľ Matej. Ach, ja som vám nepovedal, prečo mám v ústach ružu? Počul som o tom. To, aby sa kráľ neprezradil mužským hlasom, že nie je tá, za ktorú ho považujú panoši svoje povinnosti poznajú aj bez slov.

Nesmiem prehovoriť a ja som si pripravil krásnu reč. No čo, musím slová vložiť do pantomímy, do pohybu... Spomedzi divákov zaznel výkriky úžasu a potlesk. Dvíham hlavu a prekvapene oslepený žiarov reflektorov pozerám na neviditeľných divákov. Nevidím únik z nebezpečenstva. Klopot kopýt prichádzajúceho koňa počuť už blízko. Všetko stíchlo. Asi zastavil. V hlbokom tichu pozerám doľava, otáčam sa vpravo a vyplašene hľadám dieru v plote, kadiaľ by som utiekol. Vykročím skryť sa do tmy. Bezradne zrýchľujem mimo rytmus hudby skracujúcimi sa krokmi, keď ma Panoš v kroji zastaví v úteku. Vďaka ti, technik za svetlami, že si pohotovo ubral zo mňa tú pekelnú žiaru reflektorov a vytvára predo mnou svetelnú cestu. Dvoran ma pomaly vedie za ruku dopredu do plnej žiari svetla k divákom.

Pred pódiom čaká vyšívanou čabrakou vyzdobený krásny čierny vraník, ktorého priviedol môj druhý panoš v kroji. Vyzerá pokojný, vydýchol som si. Oči divákov s napätím lietajú raz na koňa, raz na mňa. Z prítmia javiska mi dvaja krojovaní chlapci z ľudu prišli pomôcť nasadnúť do sedla. Ešteže som nemusel zo zeme, asi by som to nezvládol. Dvoran vytiahne z púzdra pergamen a z amplionov zaznie ďakovná reč divákom a účinkujúcim. Po aplauze panoši vykročili a koňa viedli , aj so mnou, preč. Cestou do záchrany som divákom kráľovsky mával a ľudu v prítmí javiska kývnutím hlavy poďakoval za záchranu môjho kráľovského majestátu.

Zašli sme do tieňa za reflektory. Spotený som zosadol z koňa, vlastne nie, nebolo to až tak majestátne, ako rozprávam. Panoši mi pomohli zošuchnúť sa na zem k mojim pripraveným chlapčenský hábom. Tešil som sa už, ako sa rýchlo vrátim do chlapca. Pod tým krojom som cítil tečúci pot. Vybral som si ružu z úst a podával svojim sprievodcom. Tu ktosi zozadu dobehol k mojim panošom a čosi im povedal. Panoši pozreli na mňa, pokrútili hlavami "Nie Veličenstvo, nevyzlieka sa. Ešte na záver prejdeme pred javiskom. To predsa nemožno v tričku, tom šate budúcnosti nášho ľudu. Ako vaše Veličenstvo rozkáže? Na koni, alebo pešo dobyjeme víťazstvo? Ozaj, nezabudnite aj ružu do úst."

"Čo by som to bol za kráľa, bez koňa? Kráľovstvo za koňa! Festival uzavrieme svojim kráľovským majestátom pekne z koňa. Až s tou ružou zamávam. Ako sa na kráľa patrí. A vy, panoši zatiaľ mi zožeňte rolu papiera! Napíšem si tam pár slov môjmu ľudu.Aj ja chcem prehovoriť k môjmu ľudu!" Ako Jeho Veličenstvo kráľ som dostal svoje drevenú kráľovskú stoličku v kráľovskej lóži. Ajhľa, ešte aj ktorýsi huncút z technikov otočil na mňa reflektor. Ešteže mi nepálil do očí. Tak sediac v dievčenskom kroji pozrel som si všetky vystúpenia a sem-tam ružou pochvalne mával. Predsa nezahanbím môj kráľovský majestát ani v dievčenskom kroji! "Lokaji, kráľovstvo za pohár vody!" Na tácke priniesli vodu vo veľkom džbáne a studenú vodu. Po skončení programu každého súboru som ružou kráľovsky zdravil a kýval účinkujúcim , ktorí sa pri svojich ďakovačkách obrátili najprv na môj kráľovský majestát a až potom na divákov sediacich na laviciach a na zemi, či stojacich po bokoch. Na záver oslovujem mojich sprievodcov. Pomohli mi na koňa a priviedli nás pred javisko. Priznávam vinu, ale na konci, po poslednom vystúpení, keď som kráľovským dekrétom čítajúc ho z veľkej roli papiera, sediac na koni pred javiskom plne zaplneným všetkými účinkujúcimi a zľahka otočený k divákom, rozpustil festival, zo mňa tieklo, akoby som vyliezol z Váhu. Alebo to bola Morava? Ale to je jedno, bol som mokrý ako prádlo po praní v rieke.

Po skončení programu Mesiac začínal byť ospalý, chcem sa opláchnuť a prezliecť, ale akýsi beťár mi môj civil skryl. "Nuž čo, keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte!" obzerám sa okolo, tuším zradcu v mojom košiari. Aspoň mi pomohli zložiť z hlavy ten kvetinový kôš a vlasy zakryli červenou vyšívanou šatkou. "Veličenstvo, ešte aspoň chvíľku na oslavu..." V tom nádhernom kroji som musel ostať aj počas záverečnej zábavy. Ružu som venoval vedúcej tohto hanáckeho súboru. Ani ako kráľ som si nesťažoval. Aj na čipky veľkého goliera dával pozor. Poddaní sa naozaj starali o svoje Veličenstvo. Starali sa o mňa. Dokonca trpezlivo počúvali moje rozprávkove príbehy zo života. A ja na oplátku ich piesne a rozprávky.

"Veličenstvo Jano," v hanáčtine počujem mäkký dievčenský hlas. Vedľa mňa stojím ja... vlastne nie, to dievča v rovnakom kroji stojí veľa a podáva mi zlatistý mok. "Na našu ďalšiu a dlhú spoluprácu, priatelia," dvíham kráľovskú čašu.

"Tak čo, Janko, ako sa cítiš v tomto kroji? A ten záverečný kráľovský dekrét... To si kedy stihol vyrobiť a napísať?" pýtali sa moje decká, vlastne nielen z nášho súboru, ale zo všetkých súborov Prázdny pohár som položil a kráľovsky sa postavil.

" Som predsa váš kráľ, cítim svoj ľud a moje kráľovské slovo platí! Priznávam sa, vážený súdny dvor. Som vinný v plnej miere obžaloby. Nemal som nič napísané. Ani pripravené. To som slová čítal z vašich tvári, z vašich očí. Na stojedna percent!" Zaburácal smiech

Akoby toho bolo málo. Tú noc som všetkých účinkujúcich prijal do mojej kráľovskej družiny. Oslavovali sme až do bieleho dňa. Ale víťaza nesúďme. Mnohí sme sa tú noc nevyspali.

Festival skončil.

V hosťujúcej dedine sme, aj keď nevyspatí, ale šťastní, urobili ešte slávnostný rozlúčkový pochod. Ja, kedže vlastný kroj som nemal, ostal som v kráľovskom kroji zo včerajška. Ale musel som sa ešte oholiť do hladka a znova ma namaľovali. Aj ten kvetinový kôš mi na hlavu dali. Chvalabohu, nemusel som na koňa. Ani ružu som už nemal v ústach, ale v ruke. Aby som mohol rozprávať, veď svojho kráľa aj tak poznali. Rozdielnosť jazykov sme brali s humorom. Počas slávnostného sprievodu súborov mnohí z prizerajúcich kričali "Kráľu, kráľu dožič nám úrodu."

Súbory sa rozlúčili so slovami "Musíme sa ešte stretnúť." Mali sme radosť. Vracali sme sa so štítom, nie na štíte... , chvalabohu to už sme všetci už v "civile" ako normálne deti, aj normálni pubertiaci. Ako dar na pamiatku som si v batohu viezol aj drevenú ružu ručne vyrezávanú niektorým z účinkujúcich, ako vďaku hanáckeho ľudu za kráľa Mateja a za výpomoc ich súboru. Slza sa mi zjavila v kútiku oka, keď som v kráľovskom šate, v kroji dievčaťa z Hané, dostal pred Národným výborom túto Cenu vďaky.

Počujem štartovať motor nášho autobusu. Pomaly sa pohol s otvorenými dverami. "Počkajte, nech sa aspoň prezlečiem!" už som sa videl, ako doma vstupujem do dverí ako dievča v kroji. To by moja sestrička a mamička asi nezvládli.

Chvalabohu, šofér rozosmiaty od ucha k uchu, počkal. To ho naše decká nahovorili, potvory...

Pri našom odchode roztopašné decká ešte mávali "Kráľ Matyas prídi ešte k nám, dáme ti aj krásnu nevestu".

Cestou domov sa ma pýtali "tak Janko, neprekážalo ti, že ty chlapec, si bol za dievča? Aké to bolo byť dievčaťom v kroji?"

"Nie, ja som tam nebol za dievča. Je pravda, bol som v dievčenských šatách, ale na 101 percent to som nebol ja. Tento môj historický osud, rovnako, ako vtedy dávno bol údel kráľa Mateja, skrývať sa v šate slobodnej devy, aby mohol chrániť svoj ľud a ďalej viesť boj proti nepriateľom, za Slovensko a svoje Uhorské kráľovstvo. V boji za svoj ľud, bez ohľadu na jazyk, ktorým vravíš, nezáleží na šate, čo máš na sebe. Nestačí ani byť aspoň stopercentný, ak pritom nie si človek s veľkým Č." Všetci sa začali smiať "101 percent! Jano stoprvé percento! Matikár sa z teba na 101percent zblázni."

(Trochu predbehnem udalosti, matikár sa nezbláznil. Práve naopak, neodpustil nič a dal mi viac zabrať v učení.)

Doma nás privítali ako víťazov a v škole som oficiálne dostal funkciu "101 percento vedúceho súboru" a prakticky som stratil čas na robenie pubertálnych vylomenín.

A domácim prácam u nás doma som sa aj tak nevyhol... 

ale, to by už stačilo, zmeňme tému, hovorme zase o inom...

Z myšlienok Jana 101%

Či bohatý šat máš...

Či v handrách si odetý...

Či hladný, či sýty si...

Váž si Život a Sen...

Cti si nielen seba,

Cti si Život a Česť každého,

Cti si Človeka a váž si Život.

Jediné, čo je sväté, je Život.

Život je náš dar predkov.

Život je dar potomkom.

Život nie je na predaj!

Život je dar potomkom.

Život človeka si cti.

Život nie je na predaj!

Či život nehodno žiť

aspoň na 101 percent?

Človekom zostaň,

Aj keď sa to nerýmuje,

Človekom buď, aj keď odídeš.

Nie na 100, lež na 101 percent..

Váž si Hrdosť a Česť svojho ľudu

Váž si Sen a Život,

Váž si ľudí

Aj keď život iného

mnohí považujú za tovar,

či výrobný prostriedok

k svojmu zisku.

Človekom buď, kam prídeš,

Kde treba pomôcť, pomôž

Kde zloba ľudí gniavi, tam radosť daj

Váž si Človeka a Človekom buď.

Vždy verný svojim ídeám!