2 -4 Stará fotografia

Mám pred sebou čiastočne spálenú fotografiu z jari roku 1968, čias veľkých spoločenských zmien u nás. Jedna z mála fotiek, ktoré sa podarilo zachrániť pri požiari. Pokúšam sa ju zreštaurovať do pôvodnej krásy. Kto sú títo mladí ľudia, aký bol ich ďalší osud? Čo za tvár sa skrýva v pozadí? V spomienkach cestujem v čase a priestore, vraciam sa do krásneho jesenného večera v roku 1967.

V ten rok som k narodeninám dostal vytúžený darček. Bol to fotoaparát, zrkadlovka na kinofilm. Predtým som používal ťažký predvojnový kovový fotoaparát, veterán dvojoký Roleicord z roku 1927 na zvitkový film šesť krát šesť centimetrov do ktorého som pozeral ako do šachty. A teraz malý a ľahký Zenit na kinofilm s 36 zábermi, prípadne 72 s polovičným formátom. Zázrak! Cvakal som spúšťou ako divý, od prestretého stola až po ulicu. A potom prišla Noc zázrakov. V kúpeľni vznikla tmavá komora, na kľučku zvonku som zavesil tabuľku s lebkou a skríženými hnátmi a nápisom "Nevstupovať, vyvolávam duchov", zamkol zvnútra, do nepriesvitného rukávniku som vložil pripravený tank s cievkou pre film a kazetu s filmom a uvrhol kúpeľňu do čiernej tmy. Niekedy, ak bola obsadená, nahradilo ju aj WC, prípadne obyčajný paplón. Tak, všetko je pripravené a teraz nie Boh, ale ja som riekol "Budiž svetlo" a bolo svetlo. Strčil som ruky do rukávniku, poslepiačky nahmatal kazetu a vybral z nej film. Navinul som ho do drážok tankovej cievky a zavrel tank. Hotovo. Rukávnik možno otvoriť a voľne pri svetle pracovať s filmom v tanku. Zopakoval som si čarovný postup: "Vývojka, voda, ustaľovač, voda a nechať uschnúť! Hlavne nezameniť postup a neotvoriť tank s filmom" a nalial vývojku. Občas bolo treba zopárkrát pohnúť cievkou s filmom, aby prípadné usadeniny neznehodnotili zábery. Hotovo, film prešiel celým vyvolávacím cyklom, teraz je aj opláchnutý vodou. Prišla Hodina pravdy. Ešte raz prepláchnem vodou a otváram tank a vyberám... Abraka dabraka... Môj prvý kinofilmový negatív bol vyvolaný! Pozerám obrázky proti svetlu, zázrak, vidím obrázky! Rýchlo usušiť a už aj vkladám do zväčšováku. Ale než som pokračoval, rýchlo som sa opýtal prípadných čakateľov na hygienu "Nepotrebujete niekto moju jaskyňu?" "Nie."

"Hurá, ide sa čarovať." Vývojku, ustaľovač a vodu do misiek, pozor na poradie. Biele svetlo zhasnúť a ostáva len červené. Skontrolujem budík so sekundovou ručičkou a ideme na to, otváram obálku s papiermi a..."Abraka Dabraka, Lárom Fárom, Mocné Svetlo a čierna Tma zjav tváre, čo zakliate sú vo filme!"

Narobil som množstvo fotografií, ktoré sa potom do rána sušili na prádlovej šnúre. Konečne sa mi zišli aj skúsenosti z fotokrúžku. Prešiel čas, fotografiám a negatívom už nestačila jedna krabica na topánky. Fotil som všetko, čo sa mi dostalo pred objektív. Desiatky, stovky, tisícky záberov... Ach, áno... tá Spálená fotografia... áno, už si spomínam.

Bol teplý jesenný podvečer v roku 1967. Mal som prestávku medzi vystúpeniami v striptízovom bare, kde som pracoval. Nesmejte sa... nie nebol som tam ako striptér, ale ako technik, dievča, vlastne chlapec pre všetko. Bola to taká brigáda, pri ktorej sme sa striedali viacerí. Predsa len, ťahať to každý deň popoludní a večer do polnoci, to by jeden neutiahol. A pozerať stále na to isté, to človeka prestane baviť, aj keď ide o vyzliekanie. Ale tu platilo: "city bokom, je to práca."

Striptízový podnik a v čase vlády komunistov! Veru, čuduj sa svete, aj takéto niečo v tej dobe bolo u nás. Otvorili ho nedávno, túto jeseň... /Aj keď tento striptízový podnik, v suteréne pod vinárňou Peruggia, prežil len veľmi krátko.a začiatkom roku 1969 zanikol. To už skončila sloboda Pražskej jari pod pásmi ruských tankov. A o pár mesiacov nastúpila tvrdá "normalizácia", utužovanie moci KSČ. Tak musela zaniknúť aj táto propaganda zhnilého dekadentného kapitalizmu! /

Ale poďme von na ulicu... Počas prestávok medzi vystúpeniami som sa s fotoaparátom túlal uličkami Starého mesta. Tu pred vinárňou vtedy vznikla aj táto snímka.

Bol teplý jesenný podvečer v roku 1967. Mal som prestávku medzi vystúpeniami v striptízovom bare, kde som pracoval. Nesmejte sa... nie, nebol som tam ako striptér, ale ako technik, dievča, vlastne chlapec pre všetko. Bola to taká brigáda, pri ktorej sme sa striedali viacerí. Predsa len, ťahať to každý deň popoludní a večer do polnoci, to by jeden neutiahol. Hlavne, ak sme mali ešte svoje hlavné zamestnanie. A pozerať stále na to isté, to človeka prestane baviť, aj keď ide o vyzliekanie. Ale tu platilo: "city bokom, je to práca."

Divíte sa, že aj  v čase vlády komunistov verejne fungoval "Striptízový podnik"? 

Veru, čuduj sa svete, aj takéto niečo v tej dobe bolo u nás. Otvorili ho nedávno, túto jeseň... /Aj keď tento verejný striptízový podnik, v suteréne pod vinárňou Peruggia, prežil len veľmi krátko a začiatkom roku 1969 zanikol. To už skončila sloboda Pražskej jari pod pásmi ruských tankov. A o pár mesiacov nastúpila tvrdá "normalizácia", utužovanie moci KSČ. Tak musela zaniknúť aj táto propaganda hnilého dekadentného kapitalizmu! /

Počas prestávok medzi vystúpeniami som sa túlal uličkami Starého mesta. Poďme von na ulicu aj my...

Neďaleko vchodu do Vinárne Peruggia dlhovlasý chlapec podopiera dom. Občas aj s partiou prídu počas prestávky k nám dole. Aj pomôžu, keď treba...Na Ďura, ako chodí vymódený som si už zvykol. Keď som ho takto vymaľovaného uvidel po prvý raz, šokoval ma. Dlhé vlasy, čiernou obtiahnuté oči, maľované pery... Čo to majú dnes za módu? A... A...

Ulicou šlo ľahkým krokom zlatovlasé dievča v bielej blúzke. Janka z nášho domu mlčky nevšímavo, akoby vo sne prešla okolo Jura. Prekvapene ju oslovil "Jano? Nazdar Janko. Alebo ti mám hovoriť Janka?"

Zrazu som si uvedomil, že ju oslovil "Jano, Janko". To nie je Janka? Ale Jano predsa nechodí takto oblečený. Alebo je to naozaj on? Prečo je oblečený za dievča? Aha... isto je to jeho nová herecká postava. Ale... je sama... Chvíľu sa potichu rozprávali. 

Otázky sa chaoticky zjavovali a mizli v mysli. Juro ma mlčky pozdravil. Váhal som, či ich osloviť, priznať sa k nim, keď sú takto obaja "zušľachtení". Nie! Radšej som tiež len kývol hlavou a nepriznal sa k nim, aby neprišli do rozpakov. Zrazu som si uvedomil, že v ruke držím fotoaparát. Neovládol som sa a scénu niekoľkými zábermi preniesol na film. Aj tak som neveril, že sa podaria, predsa len takto večer pri slabom svetle kandelábrov to bolo prvý raz a nemal som skúsenosti s večerným fotením.

 Pripojil sa k nej, alebo k nemu (hm, Janka, alebo Jano?) a odchádzali spolu na námestie. Chvíľu som neveriac svojim očiam pozeral za nimi. Potom som sa musel vrátiť do práce, bolo treba pripraviť večerné vystúpenie.

Doma som netrpezlivo vyvolal film a hlavne bol zvedavý na ich fotografie. V duchu sa zaprisahávam, že ak tie fotky vyjdú, dám ich im, ak budú chcieť a neukážem ich nikomu inému. Len ak by s tým súhlasili. Myslím, že sa vydarilo vyfotiť aj to prekvapenie v ich očiach. 

Ale na tom ich prvom zábere sa v pozadí objavila aj akási tvár. To som zabudol pretočiť posledný záber striptérky a na ten som znova nafotil scénu z ulice. Neskôr som im ukázal fotografie aj negatívy, nech oni rozhodnú, či to zničiť, alebo nie. "Nie, nechaj si ich. Veríme ti, ale teraz ich nikomu neukazuj. Alebo… nie, môžeš ukázať, ale až o 50 rokov. A urobíš nám tieto fotky?" Prirodzene, boli už pre nich pripravené. Verili mi a zdôverili sa aj ako došlo k tomuto stretnutiu.

Od tých čias už prešlo viac, než požadovaných 50 rokov. Naše cesty sa rozišli. Čo je s nimi teraz, či ešte žijú, neviem. Táto fotografia spred vinárne, mala svoj osud. Držal som ju desiatky rokov vo svojom archíve. Žiaľ, už bez negatívu. Pri požiari mi papierové krabice s fotkami a filmami zhoreli, ale niekoľko obrázkov sa podarilo zachrániť, aj keď čiastočne poškodené. Nedávno som sa pokúsil obnoviť ich krásu pomocou počítača. Predsa len, boli to jedny z mojich prvých kinofilmových fotiek... Ešte chvíľu, opýtam sa Jana na súhlas so zverejnením 

PS.

Teraz tento príbeh nečakaného stretnutia nechám prerozprávať oboma chlapcami z fotografie...

Najdúch Johanka, Prešporok v roku 1868

Som Johanka, najdúch. Od ranného detstva slúžim v dome bohatého mešťana. Ako päťročnú ma našli na schodoch do tohto paláca. A postarali sa o mňa.

Ako som rástla, postupne mi prikazovali rôzne práce. Dnes som už veľká, mám 15 rokov.  Už 20 rokov nám vládne Jeho cisárske veličenstvo František Jozef Prvý. 

Na svoje narodeniny som postúpila do služby v dome a dostala aj krásnu čiernu uniformu s vysokým bielym golierom, biele rukavičky a bielu zásteru. Pani Veľkomožná sú dobrá, starajú sa o mňa, akoby boli moja vlastná ňaňa. Povedali, že už som zrelá na vydaj, aj rúčeho chlapca mi nájdu. Joj, čo to táram, veď ony sú Veľkomožná Pani a ja len najdúch, slúžka...

Každé ráno na svitaní podkúrim v peci, aby teta kuchárka mohla chystať raňajky, potom robím, čo treba, alebo čo panstvo prikáže a po večeri, keď umyjem riad, vyčistím pec a skončím prácu, veľkomožná pani ma učia čítať, písať a počítať, aby som sa mohla vyučiť za gazdinú. Každú druhú nedeľu mám voľný deň a Milosťpani, aby som nemusela v uniforme, dali mi staré šaty po ich dcére. Tie sú krásne... aj šatku a klobúčik mám k nim. A môžem ísť k na nábrežie Dunaja ako slečna. Ale smiem ich nosiť, len keď mám voľný deň, alebo keď mi veľkomožná pani prikážu. A Veľkomožná pani povedali, že až stará gazdiná Eržika odíde na odpočinok a budem usilovná a poslušná, urobí ma gazdinou.

Dnes večer ma Pani poslali s písmom. Musím ho rýchlo doručiť a počkať na odpoveď. 

Teraz sa vraciam s odpoveďou pre Veľkomožnú pani. Slnko sa už uložilo k spánku. Prechádzam prítmím ulice sporo osvetlenej novými plynovými kandelábrami. Tento zázrak prvýkrát zapálili vo veľkej sláve na Rynku pred Mestskou Radnicou len pred 12 rokmi. Sem veľmi veľa takéhoto svetla nepríde. Kde tu ešte svietia svetlá obchodníkov. V palácoch svietia velikánske lustre. Aj Mesiac dá trocha svetla. Musím dávať pozor, kam stúpim, cítim moč a zvratky pri stenách domov... Snažím sa držať uprostred cesty. Uniformu slúžky bohatého domu si musím udržať čistú, nedokrčenú. Pani by sa hnevali, keby som prišla v špinavej, dokrčenej uniforme. Možno by ma aj prepustili a musela by som ísť žobrať na ulicu. A tam som videla žobrákov. Chudáci, večne hladní, špinaví, smrdia, nemajú si ani čo obliecť, mrznú, moknú... a prespávajú pod šírym nebom. Je tam aj jeden taký, ešte chlapec, čosi akoby ma k nemu priťahuje. Má niečo s rukou, ale skrýva to.

Raz v nedeľu, bolo to na nábreží, to som mala také krásne dlhé ružové šaty s bielou blúzkou so stojačikom a malý klobúčik s ružami, dar od milostivej slečny, paninej dcéry, ma aj oslovil, povedal mi "kišasoňka", slečna. 

Nemohla som z neho oči spustiť. Prekvapil ma, nebol to ten ufúľanec, akého som ho poznala, ale krásny junák, na ktorom som mohla oči nechať. V čiernom fraku, biela vesta na bielej košeli s moderným lomeným golierom a veľkým hodvábnym motýlikom. Jeho dlhé čierne vlasy spadali na široké plecia a tie jeho oči... tie jeho tigrie oči, keď na mňa pozreli, akoby mi do srdca videli. Zacítila som akúsi horúčavu a... a povedal aj, že on by si ma ochránil. Ak by som chcela. On by si ma... a že ho volajú Karom György, Juro Pazúr. Ale môžem mu aj po našom, Jurko... A keby som potrebovala, stačí na ulici povedať, poznajú ho všetci, tam ho volajú Karom, alebo Pazúr. To podľa prsta, ktorý mu vojaci bitkou zlomili, keď si z hladu uchmatol jablko a chytili ho. Pazúr... krásny Jurko, Pazúrik... to je krajšie ako Karom. A ja som len toť pred týždňom, preňho v kuchyni uchmatla konček chleba, čo páni nezjedli. A teta kuchárka, keď ma nachytala, hneď sa prekrižovala, veď to je krádež! Taký zločin! Kradnúť chlieb, veď to sa ešte nedávno trestalo na popravisku, alebo prinajlepšom galejami, či vyhnanstvom do Ameriky... A tam otročiť, alebo sa predávať ako ľahká žena. A od takých, ako je môj Jurko, vraj rovnaký lotor, ako ten povestný zlodej a bitkár Pazúr, počula o ňom od žien na trhu, tak mám ja od takých, ako je ten Pazúr, čo to je za diablovo meno, ušpinený a chodí v roztrhaných handrách, rýchlo preč a nerozprávať sa s nimi. Som predsa ktosi, nežijem v stoke, slúžim v panskom dome! A za trest som musela zdvihnúť sukne, prehnúť sa cez stoličku a dostala som trsteničkou po zadku. Jaj, au... To bolelo... A po tejto bitke som musela aj poďakovať. Ale aj tak tomu nerozumiem, vraj, nemám sa s nimi rozprávať a ale ja... nedokážem naňho prestať myslieť. Ako dobre, že doma nevedia, že ten lotor Pazúr, je tento môj krásny Jurko. Ohovorili by ma pred veľkomožnou paňou. Pozor, tam idú Veľkomožná pani. Rýchlo sa s Jurkom lúčime, aby nás neuvideli spolu. Hnevali by sa. Musím sa s ním stretnúť ešte aspoň raz. Ale ďalšie voľno budem mať až o dva týždne. Dva celé týždne bez Jurka! Nevydržím to. Poprosím gazdinú, má ma rada. Určite vymyslí niečo, aby som mohla ísť za ním. Počula som, že mestskí páni nedávno založili Prešporský okrášľovací spolok, ktorý sa bude starať o poriadok a čistotu v meste, nemohli by tomu Jurkovi dať prácu? Isto by mu livrej mestského sluhu svedčala. A mal by čo jesť a kde spať a nemusel by kradnúť a... a... A vraj založili aj nejaké múzeum, či ako sa to volá, kde budú ukazovať, ako sa tu kedysi žilo. Joj, ako rada by som to videla, ale som len slúžka a to je pre pánov. A možno by môjho Jurka aj prijali do služby. A mohol by pomáhať aj na dvore. Zotmelo sa. Červený Mesiac sa zakryl oblakom. Cítim večerný vetrík, hrajúci sa na schovávačku v mojich slnečných vlasoch a povieva sukňou. Čerň noci získava svoju čarovnú moc. Počula som a aj v novinách písali o akomsi vrahovi Džekovi rozparovačovi z anglického Londona. Pani mi to prečítali z takých anglikánskych novín, aj mi to preložili do slovenčiny, pretože čítať anglikánsky neviem. Vraj za čiernych nocí, keď Mesiac stráca silu, joj, to je aj teraz... Vtedy nožom vraždil osamotené mladé ženy a slúžky v tmavých uličkách a robil im hrozné veci. Bojím sa, aby neprišiel aj k nám. Pod blúzkou uniformy mi od strachu silno tlčie srdce. Musím sa ponáhľať, aby som stihla domov skôr, než nastane úplne čierna noc. Počujem kopytá koní prechádzajúcich po mostíku nad priekopou pri bráne. Jurko, si tu niekde? Počestní remeselníci už zavreli dielne, obchodníci zatarasili svoje obchody pred zlodejmi. Ulice sa vyprázdnili. Prichádza hodina strachu. Len kde tu sa mihne tieň, skrývajúci sa pred slabými lúčmi Mesiaca. Nadchádza čas lapkov a vrahov. Cítim kohosi nablízku. Počujem tiché kroky. Kradmo sa obzerám. Vidím, vlastne skôr tuším, tmavú postavu... Je tu! Prišiel! Cítim chvenie nôh. Ktosi sa blíži. Obzerám sa, snažím sa rozoznať nejasnú tmavú postavu. Rýchlo preč! Srdce mi ide vyskočiť z hrude. Je blízko... . Meraviem. Tuhý golier ma dusí, nemôžem dýchať. Potichu sa modlím, Panenka Mária, oroduj za mňa, na krku cítim jeho dych. Jurko, Pazúrik môj milený, si tu niekde? Bojím sa... Pot strachu mi steká pod blúzkou... V tichu dunia kroky... Nohy mi zapustili korene. Nemôžem sa pohnúť... Z tmy počujem Jurkov šepot Uteč Johanka, uteč... Jack Rozparovač! Prišiel Jack Rozparovač! Kroky stíchli. Zatváram strachom oči...

"Jano?" Otváram oči, stojím na Zelenej ulici, neďaleko Radnice, v modrosivej žiari žiarou posledných plynových kandelábrov, oproti vinárni Peruggia... Jack Rozparovač zmizol. Z rozsvietených okien starých domov, vinárne a výkladov obchodov žltkasté lúče lámp kreslia na žulových kockách cesty a chodníkov čarovné obrazce. Stisnutie hrdla a tlak v hrudi poľavili, môžem slobodne dýchať. Vychutnávam si krásny večer v uliciach Starého mesta Bratislavy... Na Korze sa prechádzajú veselí chlapci a dievčatá hore i dole. Je máj lásky čas. Za mnou stojí Ďuro, kamarát z nášho domu. Vyvalím naňho oči. Čo to má na sebe? Plné červené pery s leskom. Čiernou tužkou obtiahnuté modré oči spýtavo pozerali. Dlhé čierne vlasy voľne splývali s chrbtom... akoby zišiel z filmového plátna. Modré tričko s krátkym rukávom tesne obopínalo jeho hruď. Modré texasky a čierne tenisky. Je to chlapec v uniforme dnešných čias... Ale čo tie oči a pery ako dievča? Skoro mi zabehlo. "Nazdar Janko," opakuje.

"A A Ahoj," vykoktám zarazene. Nespúšťajúc oči z jeho tváre, krok ustúpim. Nič nevraví. Ešte sa mi s úsmevom aj otočil, nech vidím zo všetkých strán. Ako sa pohol, zablysol lúč z veľkého oka na širokom obojku na jeho krku. Psí obojok na krku? Preglgol som a prezrel si ho celého. A čo... Ticho stojí, čaká, usmieva sa. "Ďuro, takto vymaľovaný... ty si bu... teplý?" pýtam sa ho neveriacky. Veď doteraz som ho aj s jeho vypracovaným telom považoval za symbol mladého muža. Muža, nie buz...ehm, nie toho... Veď tých dievčat, čo mal okolo seba, to sa ani nedalo spočítať. Aj som mu ten úspech potajme závidel. A teraz takto...

"Nie. A ty? Tak ako, Jana?" vrátil mi smeč naspäť. Jana? Prečo mi hovorí Jana? Zarazene som mlčal. "Alebo ti mám hovoriť Janka?" Čo s tým stále má? Prečo robí zo mňa Janku, akoby nevedel, že som Jano? Čas sa zastavil...

"Nehanbi sa. Neboj, nezradím ťa. Máš pekný prevlek. Skoro som ťa nespoznal."

"Prevlek?"

"Joj, Jano... Ach, ty... Janka Zlatovláska... " Prečo mi stále hovorí v ženskom rode? "Počkaj, otoč sa. To tvoje líčenie, zvodné pery a prsia vydúvajúce krásnu blúzku bez rukávov s mašľou okolo krku... Ale... Zabudla si zapudrovať jazvu cez oko, prezradila ťa."

Oblial ma pot, až teraz som si uvedomil, že mám na sebe ženské šaty. Keď som zbadal jeho krvavočervené pery a čiernou obtiahnuté oči, od prekvapenia som zabudol, že som oblečený ako dievča v bielej blúzke a sukni. "Skutočne rajcovná baba... No, ak sa ti to páči, tak buď sama sebou. Zostaň Jankou a kašli na ostatných." Stuhol som ako Lótova žena. Bál som sa otočiť hlavou, čo ak tam naozaj niekto stojí a vidí ma...

"Chcel, chcela som to skúsiť," hanbou sčervenalý ako čerstvá paradajka, koktám ako počas odpovede pred tabuľou. Cítim problém... tak to dopadne, keď sa necháš vyprovokovať kamarátmi. "Nezradíš ma? Nevysmeješ? Ja nie som..." z obrany prechádzam bez nádychu do prudkého útoku. Pot zázrakom zmizne, zhlboka sa nadýchnem a pokračujem v dobýjaní pozíc. Rýchlo obraciam pozornosť na neho "a ty, čo ty si? Prečo takto vymaľovaný? Ty si na chlapcov? Ideš teraz do "teplého" buzibaru?"

"Nie som na chlapcov. Ani do toho baru nejdem. A ty? Ty tam chodíš? Preto si v tomto?" zasmial sa.

Pokračujem v drvivom upevňovaní dobytých pozíc. Za krúžok na obojku si ho priťahujem k sebe. Syčím mu do očí "a načo teda máš tento oboj..." vtom sa mi pred očami zjavila smutná tvár kamarátky Bibi a zvesiac ruky zarazene nedokončím svoj drvivý útok.

Pozrel mi do očí... Usmial sa "dievča, vieš ty čo? Viem si predstaviť, čo teraz prežívaš. Aj ja som to zažil. Mňa tu už poznajú, bol som tu takto viackrát, domáci si zvykli a nesmejú sa mi. A keď sa občas nájdu pubertiaci, ako sme boli aj my, alebo ľahkonohé kozy a začnú s posmechom, domáci ich hneď zahriaknu." Rozhliadol sa okolo. Zrazu kývol hlavou, isto kohosi za mnou zdravil. "Poďme bokom, nech tu nestrašíme ľudí... tam ti poviem môj príbeh a ty mi povieš svoj. Dobre?"

Ako na zlosť, museli sme ísť tadiaľ, kde... naozaj tam, ktosi obrátený chrbtom k nám so sklonenou hlavou pod lampou čosi majstroval nafotoaparáte. Sklopila som zrak, mysliac, že tak ma isto nezbadá a nespozná. Bola som predsa neviditeľná...

Ďuro

V parku, sediac na lavičke ďalej od ostatných a v prítmí, Ďuro rozprával svoj príbeh.

Boli sme s partiou na fláme. Vieš, ako to chodí, prejdeš sa po ulici obdivuješ babenky, zhodnotíš fešandy a netvorky, sadneš na pivo a vychutnávaš pohár za pohárom. Už sme mali zopár rúnd za sebou, keď ktosi prišiel ku stolu, že našiel obojok, či nám nechýba. Neviem, čo ma to v tej opitej hlave napadlo, zo srandy som natiahol ruku "to je môj" a položil ho pred seba. Fero z Jožom sa o čomsi dohovárali, ale nepočul som dobre.

"Poďme ešte do striptízu za kočkami, program už skončil a isto ostali samé a potrebujú pomôcť." zavelil Fero. Jožo zobral obojok zo stola a zapol mi ho okolo krku. "Poď Dunčo, máš už dosť vypité, aby si sa nám nestratil." Ako správny vyznávač Huckleberry Finna, odkiaľsi vytiahol povrázok a priviazal ho k obojku. Chechtal som sa ako zmyslov zbavený, štekal ako pes.

Prišli sme do striptizového podniku Peruggia, pomohli upratať, teda upratovali Fero s Janom. Ja som, ako mi potom povedali, zaspal postojačky opretý o metlu. Chalani odišli do baru a mňa tam zabudli. 

Dievčatá striptérky, kým som tak pekne búval, nelenili a zušľachtili ma. Namaľovali sýtočervené pery a tužkou obtiahli oči. Keď skončili, zobudili ma a išli sme zaliať červíka do baru, kde Fero s Jožom pre nás držali miesta. Čo na mňa tí ľudia toľko zízajú? Mnohí sa len uškrnuli, niektorí si klopkali na čelo... Čo sa im nevidí? Policajti radšej zabočili do bočnej ulice "nech sa puberťáci hrajú," oni nič nevideli. Na záchode pri pohľade do zrkadla som zbadal pravdu. Ale hlava opitá, tej je to všetko jedno. Akosi som sa prítmím bočných ulíc, svetlá tam len sliepňali, doplazil domov a chvalabohu, mama aj otec makajú v robote. Padol som do postele, tak ako som bol.

Ráno som sa divil tomu obojku na krku. Prečo ho mám? Nevedel som si spomenúť, ako som k nemu prišiel. A keď som v zrkadle zbadal namaľované pery a oči, bol som z toho celý paf. Hádam ma rodičia takto nevideli a chvalabohu, ešte sú v práci, tak nebudem počúvať ich múdre reči. Obzeral som sa ako dáky ťuťko, keď budík nekompromisne zazvonil. Pozor, naši čoskoro prídu domov! Rýchlo som sa opláchol studenou vodou. Zahrával som sa s myšlienkou, ísť takto do školy. A prečo by som nemohol. Veď je sloboda... V hlave sa mi preháňali hriešne myšlienky. Aj keď... Koľkí na Západe a dnes už aj u nás, takto chodia. Aj vlasy si farbia a majú rôzne divoké účesy. Dosť! Spamätaj sa Ďuro! Nie, do školy takto nie! Bál som sa, čo povedia spolužiaci, učitelia. Ešte by našim žalovali. Umyl som sa dočista, pre istotu dva razy a obojok hodil pod posteľ. Po vyučovaní ho zlikvidujem, nech ma neláka. Po tejto príhode som dlho robil "slušňáka" a dal si aj pauzu s pivom. Na príhodu s maľovaním a obojok som zabudol.

Prešiel týždeň, dva a zlí kamaráti volali zasa na pivo a že kočky striptérky pozdravujú a pýtajú sa, či nie som chorý. Odolal som. Až...

Je piatok. Opäť som doma sám. Rýchlo som pripravil veci na zajtra do školy a poupratoval. Pri zametaní pod posteľou zrazu metla vytiahla obojok. Akosi bezmyšlienkovite som si ho prevesil okolo krku, nech ho nezabudnem vyhodiť a šiel utierať prach. Ako som sa s prachovkou nadrapoval, padol na zem. Opäť som si ho zavesil a pre istotu zapol. Hotovo, upratané. Pri umývaní rúk v zrkadle som zbadal obojok na krku. A ja, Ďuro truľo, som premýšľal, kam som ho dal. Pohľad mi padol na sestrine líčiace potreby, ktoré tu mala pripravené, keď príde dnes večer domov z internátu a pôjde na rande. Spomenul som si na časy, keď sme sa hrávali a ona ako staršia, mala vtedy už pätnásť, dávala na mňa pozor. Chcel som byť ako ona. Raz, keď išla na rande a maľovala sa, prišiel som za ňou, začal ju napodobňoval a tiež sa maľoval. Chvíľu zarazene pozerala, "chceš byť dievča?" Pokrútil som hlavou "nie, ale chcel som byť taký krásny ako ty" a tak ma namaľovala sama. Aj vlasy stiahla červenou stuhou. Takto sme sa potom hrávali častejšie, keď sme boli sami. Mal som svoj tajný sen. Chcel som byť slávny. Rád som kreslil. Nakreslil som aj svoju nalíčenú tvár. Neskôr, keď som ju dorástol, vyskúšal som si aj jej šaty. Zistila to a hnevala sa. A to som nechcel, takže z ďalšieho obliekania už nič nebolo. Aj tak mi neboli dobré a ani sa mi nepáčili. A nie som baba! Aj na jej maľovátka som už nesiahol. Som predsa chlapec! A chlapci sa nemaľujú!

Teraz s obojkom na krku, pri spomienke na tieto tajné "výtvarné seansy so živým modelom", ako to sestra nazvala, som podvedome vytiahol jej maľovátka, bledou mastičkou nagebril tvár, rúžom namaľoval pery. A oči? Tie sú od macochy? Tak som si spravil aj oči. Bol som tak ako teraz, rifle, tričko, bledá tvár s čiernou zvýraznenými očami, krvavočervené pery a obojok na krku. Chvíľu som sa obdivoval v zrkadlovom obraze vampíra, keď zaznel dverový zvonček. Automaticky otváram a tam stála celá naša zberba. Zaznel burácavý smiech. Chodbová lampa prekvapujúco na zlosť svietila. Ja somár, nepozrel som sa a rovno otvoril, so psím obojkom na krku a k tomu ešte aj namaľovaný! Chcel som rýchlo zavrieť dvere, umyť sa a isť s partiou do ulíc ako slušný dorastenec. Chcel... ale už sa nedalo. Ktosi mi zobral kľúče z háčika pri dverách, vystrčil von a zamkol dvere. Vyrazili sme do ulíc.

Ľudia sa pozerali, obzerali a nechápali, niektorí si ťukali na čelo... Čo koho do toho! Ak sa mi páči takto chodiť, tak je to moja vec! Nie som malý školák. Bol som s kamarátmi a bol som sám sebou. A mám občianku, aj keď policajtami často prezeranú. Haf! U dievčat mala moja maľovaná tvár, krvavo zvýraznené pery, nechtiac naznačené stopy krve na brade a čiernou linkou obtiahnuté oči úspech a niektorým sa páčil aj obojok a žobronili si ho vyskúšať... Tú masku tváre mi nemohli sňať a dať si ju na seba, aj keď som chcel... Ale obojok, ten koloval po ich krkoch. Jednoducho pre túto chvíli som bol u dievčat "Jednička". A chlapci, tí sa zabávali, ale niektorí z nich neodolali obojok vyskúšať. Začalo sa mi to páčiť, bol som iný, ako ostatní. Časom som svoju masku zdokonalil, aj keď tvár Upíra som nechal oddychovať v zabudnutí.

Aj dnes, ako v čase tej správnej provokačnej nálady, som neodolal a so zvýraznenými očami a perami aj s obojkom na krku vyrazil do ulíc... Veď je rok 1968, rok slobody! Tak čo... Baví ma pri tom dráždiť "leva bosou nohou" a pozorovať reakcie ľudí. Čo je koho do toho, je sloboda, koniec diktatúry! Je to moja vec ako chodím upravený!  Mám z toho dobrý uspokojivý pocit. Čože? Nie, za dievča sa neprezliekam. To malo veľmi krátke trvanie. Nebolo to ono. Nie som predsa žiadny buzík. A mám rád bozkávanie, aj sex s dievčaťom, nie s chlapcom. Som chlapec!

Pozoroval som ťa, mysliac, že si Janka. Páčila si sa mi. Mala si v sebe niečo… až som zabudol na svoju masku. Keď si prišla bližšie, chcel som ťa pozdraviť a vtedy som spoznal svoj omyl. Ty predsa nie si Janka, ty si Jano! Bol to šok. Zarazilo ma to. Prekvapil si ma. Zrazu som si uvedomil, že tiež som namaľovaný. Nevedel som, čo urobiť. Ale čo, stále som to ja! Tak prekvapený, ale aj s istou škodoradosťou som neodolal osloviť ťa ako chlapca, Jana. Ako to bolo v tom filme?... aha už si spomínam "Poznávám tě, Jasná Princezno". Tak teda "Poznávam tě, Princi". Jano, ak sa cítiš ako dievča a chceš chodiť ako Princezná, alebo ak máš rád aj lásku chlapcov, je to tvoja vec. Je to tvoje rozhodnutie a naozaj ti nezávidím, ak chceš takto chodiť medzi ľudí v dnešnej morálne skostnatenej dobe. Nie každý to príjme. Aj napriek súčasným zmenám v myslení našej spoločnosti. Čo spravíš, keď ťa niekto naozaj spozná a urobí z toho informáciu hodnú zapísať do učebníc Dejepisu. Predstav si to, budú sa o tebe učiť školáci. No nie je to krásne? A ak nebudú nič o tebe vedieť, dostanú nedostatočnú. Tak Jano, alebo ti mám hovoriť Janka? Prezradíš mi čo ťa viedlo k prezlečeniu za dievča? Alebo nie? Či to povieš, alebo nepovieš, ostaneme aj tak priatelia. A priatelia si pomáhajú. Nechávam na tvoje rozhodnutie.

Jano

Počúvam Ďurové slová, pozerám na obojok, do čierno obtiahnutých oči... Má pravdu. S priateľom sa delíš aj o dobré, aj o zlé. Priatelia si navzájom pomáhajú. Rozhodol som sa. Naberám odvahu povedať svoj príbeh. Začínam rozprávať...

"Teda tento môj prevlek spískalo moje dvojča Janka a… ako ti to... ale čo, nebudem si vymýšľať... Tak počúvaj a neprerušuj. Začal som s tým pred mnohými rokmi, už ako malý chlapec. Boli sme s mojim dvojčaťom sestrou Jankou navonok nerozoznateľní. Rovnako veľkí aj rovnaké účesy. Vtedy mi Jaja kradla moje šaty a nechávala ma nosiť jej veci. Mali sme radosť, že nás nikto neodhalil. Teda, okrem mamičky. Ale Jaja aj tak viac chodila oblečená ako chlapec. A túto moju jazvu sa naučila krásne namaľovať aj na svoju tvár. A mne ju začesala. Páčilo sa mi to, vieš, baví ma herectvo, nielen rečami, ale práve to ich hľadanie "svojho Ja" v knihách a to prežívanie mnohých životov. Vytváral som si vlastné predstavy hrdinov príbehov. Inšpirácie som čerpal z kina a kníh. Skúšal som si tie scénky aj kresliť. Vymýšľal som si rôzne prevleky postáv, scénky, niektoré texty som sa učil naspamäť. Závidím autorom hier, výtvarníkom a kostymérom ich fantáziu. Z textu stvoriť život. Niektoré návrhy sa Jajke páčili a mnohé rovno odhodila. Mamička nás naučila základné šitie rukou aj na šijacom stroji, aby sme si prípadné "záplaty" zašili sami. Skúsil som ušiť sukňu pre Jaju ako prekvapenie, zdalo sa mi to jednoduché. Mýlil som sa... Ale to som zistil, až som ju vyskúšal. A vtedy sa Jaja vrátila domov. Rýchlo som sukňu zhodil, ale zbadala to v zrkadle. Zdvihla ju a podala "Tak a teraz si ju obleč." Strašne sa na tom zabávala. Čo som mal robiť, keď som jej do ruky vložil zbraň proti mne. No, dobre, nesmejte sa, veď sukňa neskôr dobre poslúžila ako vrece. A neskôr, akoby mi školské učivo nestačilo... začal som chodiť aj do dramatického krúžku, spoznával som, že charakter predstavovaného človeka nie je závislý na tom, čo má človek oblečené, dokonca ani na pohlaví. Ide o jeho pochopenie života, myšlienok, citov. Vyžadovalo si to nielen veľa učenia textov, ale aj trénovanie pamäte. Niektoré texty som sa učil spolu s Jajou a rozprával jej aj zážitky zo skúšok.

Raz prišla za mnou, to už sme boli ôsmaci, v očiach mala čertovské ohníčky. Pozerala na mňa a o čomsi hútala. "Janko, Janíčko, Jajinko môj," začala, "braček... vieš, potrebovala by som, ale, nie, ty sa budeš hnevať" Už som vedel, je zle, že zas nejaké pestvo vymyslela, "Jaja, čo za čertovinu chceš?" "Ale sľúb mi, že sa nebudeš hnevať" poprosila ma. "Chcela by som si vyskúšať nové šaty, ale vidieť sa v zrkadle je niečo iné, než vidieť ich naozaj oblečené, aj pri pohybe. Vieš predsa, že si nás pre podobnosť mýlia," už som vedel, že je zle. Už jej nestačilo vidieť sa v zrkadle. Taká hrôza... už som vedel, že tomu neujdem. "Čo keby si mi ich ukázal oblečené na sebe? Jajino, Janíčko. Nech vidím, ako ma vidia iní ľudia v týchto šatách" Nechcelo sa mi veľmi do toho "Jaja! To snáď nemyslíš naozaj! Vieš predsa, že som chlapec..." Smutne popoťahovala nosom "Ja viem, ale... nikto o tom nebude vedieť," začala krútiť očami. "Ale chlapci sa neobliekajú ako dievčatá." Tak to som nemal povedať! "A nehovoril si náhodou, ako si mal v tom vašom krúžku oblečenú sukňu a hral Jolanu? A ako chceš navrhnúť dievčenský, alebo dokonca ženský kostým pre postavu, keď nevieš, čo a ako treba, aby to sedelo? Len podľa pohľadu?" poťahovala nosom. "Ale potom sa nedokážeš vcítiť do postavy, do mojich pocitov a..." Tu už som jej skočil do reči "no dobre Jaja, prestaň Jajinka, to sa už nedá počúvať. Dobre daj, oblečiem si to. Len nefňukaj, prosím." Jednoducho, iné ako ústup mi neostávalo. To som si ale dal.

Odvtedy, táto vydieračka skúšala na mne už nielen šaty, ale aj maľovátka a účesy. Aj klipsové náušnice mi dala. Hrozné! Dokonca, nielenže kradla a obliekala si moje veci, ale tak chodila aj von ako chlapec, Najprv som to bral ako "hru pre dvoch navonok úplne rovnakých". Chvalabohu, robila to len doma, keď sme boli sami, alebo samé(?) a robili sme si čajové popoludnie. Aj keď radšej mám iné hry. Ale, ako to býva, čas sa nedá oklamať a prišli aj ťažšie časy. Jaji sa začala meniť postava, objavili sa aj prsia, no, hrôza, predstavte si, vnútila mi aj podprsenku, ktorú všeličím vypchávala a ešte aj odo mňa chcela, aby som šiel von prezlečený za ňu, ako dievča. Ale neskôr, keď prestala nosiť klipsne a nechala si urobiť dierky do uší, začal som tušiť mraky na jasnej oblohe. Čas Veľkej tragédie nastala, keď sme išli z kina. Už ani neviem, o čom bol ten film. Zastavila sa, pozrela sa pozorne na mňa, "Janík, Jajuško, všimol si si toho herca?" Nevedel som, kam mieri. "Mal kruhy v ušiach, určite tam mal dierky. Janíčko, ako chceš hrať mňa, keď nebudeš mať dierky v ušiach?" Jasné, čertica, všetko zvalila na mňa. "Ja že chcem hrať teba? Jaja! Nechceš to náhodou ty? Ty ma do toho nútiš! A teraz mi chceš aj uši prepichnúť? Nikdy!" Na druhý deň som mal v ušiach dierky, Janka vyhrala náš súboj. Ako vždy. Kam čert nemôže, pošle Jaju! A urobila mi to sama. Na sporáku zohriala ihlu a... "keď si vtedy neplakala ty nebudem ani ja plakať" robil som zo seba hrdinu a vyhŕkli mi slzy. Mal som deravé uši. Čím ich natrela, že netiekla krv? Mamička, keď to zbadala, zobrala varechu a pomylila si nás... Alebo nie?

Prirodzene, v škole si dievčatá dierky v ušiach hneď všimli, ale pripraveným šťastie praje a mal som so sebou fotografiu známeho speváka s podpísaným venovaním pre mňa. A mal zlaté krúžky v ušiach! Aj keď som tú fotku získal len náhodou, dokonca tam bolo napísané aj "Janovi" a tak miesto smiechu pre deravé uši som vyvolal závisť... A Jaja mi ako bolestné dala svoje malé zlaté krúžky. Pche, aj tak ich mala viacej, baba jedna! Ale potom mi to mamička zakázala nosiť do školy, vraj chlapci náušnice nenosia a neprezliekajú sa za dievčatá. Chvíľu bol kľud a Janka už nedobiedzala so šatami. Ani s maľovaním. Chvalabohu, konečne Jaja dostala rozum. Kruto som sa mýlil.

Odhalenie

Jesenný večer... Učil som sa texty divadelnej hry Rómeo a Júlia na skúšku v krúžku, keď tu pristáli na mne Jajine šaty "Jajo, dnes nejdem von. Jajinko, zahraj mi Júliu." Bolo mi jasné, že sa už tomu nevyhnem, ale bral som to ako hereckú prax. Po krátkej chviľke, ja nešťastník, ako Júlia, Jankou nalíčený s náušnicami v ušiach, jej čiernej babskej blúzke a sukni, obutý, ako inak, v jej lodičkách, jedným okom v texte scenára "Romeo a Júlia" sa pýtam

"Lež kto si, človek zahalený tmou, čo čušíš moje myšlienky?"

Jajin Rómeo kryjúc si tvár posteľnou plachtou ako plášťom, ma zozadu chytá za plecia,

"Som ten, čo menom obáva sa predstaviť.

I mne sa vlastné meno zbridilo,

keď teba desí ako nepriateľ.

Mať na písme ho, hneď ho roztrhám."

Tvár upriem k dverám, snáď nestojí tam nik...

"Bárs ani sto slov nevstrebal môj sluch

zo šeptu tvojich úst, hlas spoznávam.

Nie si ty Romeo? Nie si ty Montek?"

Môj Romeo držiac ma pevne, len tak cez plece mi ticho riekne

"Nie som, ak tebe to nie po vôli."

Váhavo sa obzriem na veľavravne mlčiace tváre tam na stene, ruky mu zložím z pliec, pristúpim k oknu, hľadiac von pýtam sa zvodcu

"Vrav, ako si sa dostal sem. A načo?

Múr záhrady je príkry, vysoký

a môžeš tu nájsť smrť, ak uvážiš,

kto si, a že ta naši môžu nájsť."

Romeo pristúpi, zvrtne ma sťa bábiku a smelo pozrie do očí

"Tvoj zrak je pre mňa nebezpečnejší

než dvadsať vašich mužov. Nežne hlaď,

a nemôže mi ublížiť ich zášť."

Zazvonil zvonček. 

Rýchlo odstúpim s hrôzou v očiach a na dvere hľadiac, tichým hlasom vravím

"Za nič na svete nás tu takto nesmú nájsť!"

Zazvonil zvonček druhý krát. Už nám zvoní hrana...

Strachom chveje sa mi hlas, Rómeovi do očí hľadím

"Hľa, už druhý zvon sa ozval.

Romeo, sú tu.

Uteč, kým je čas!

Musím ísť. Uteč, kým je čas!"

Montek odstúpi, scenár do ruky berie, nevinne svoj zrak doň vnorí... Je mi jasné, kto otvorí...

Váhavo otváram dvere. Stála tam moja láska Vierka od susedov "Čau, Janka. Janičko je doma?" Zdesene som na ňu pozrel, bezradne prikývol "neruš ho, učí sa." Mykla plecom, vošla a... hrôza... uvidela aj skutočnú Jaju s plachtou prehodenou cez plece svojich bielych šiat... Ostala meravo stáť, akoby jej zabehlo. Zavrel som dvere a vošiel dnu.

Prudko sa zvrtla, pozrela na mňa. Zarazila sa "dievča... vlastne ja... ty si... a... a... kde je Jano?" 

O našich hrách nič nevedela. Pre ňu som bol "slušňák", hlavne u jej otca. Bol kňazom, ale musel zhodiť sutanu, keď sa zaľúbil a chcel oženiť. Viera v Boha a náuka cirkvi v ňom však zostala. 

Prešla pohľadom z Janky na mňa, pozorne si ma prezrela a vrátila sa k Janke "neuveriteľné..., tak si ma prekvapil, že som zabudla, prečo som vlastne prišla..." Prešiel, vlastne prešla som k Jaji. Zháčila sa. Chvíľu mlčky pozerala a červená v tvári neveriacky riekla "Až teraz som si to uvedomila, keď ste obaja vedľa seba a vy ste... úplne rovnakí...ale čo... kto z vás je kto? Aha, už viem. Ty si Janko, máš jazvu," ukázala na Janku. Usmial som sa "Aj ja mám jazvu." Obrátila sa k Jaji "a ty zase máš prsia". "Aj ja mám prsia" nedala som sa. Obrátila sa a neisto neveriacky očami mi blúdila po celom tele. Zrazu jej v očiach zaiskrilo sto čertov "Janíčko, kamarát ťa prezradil." Ešte raz pozrela pozornejšie na mňa a dusiac smiech rýchlo schmatla zo stola môj foťák. Ako správny frontový reportér rýchlo cvakala spúšťou a aj keď vedela, že aj tak tie fotky uvidím prvý a ona ich možno nikdy neuvidí. "Dievčatá, nabudúce musíte s tým niečo urobiť. Nebojte, nezradím to nikomu. Jano, prečo to robíš? Ty si..."

Tu sa Janka konečne ozvala, krútiac hlavou "Nie je to tak. To si ešte nepoznala? Videla som vás, ako ste sa bozkávali! Viem všetko! Ale Jajino je moje zrkadlo a je naozaj chlapec, ako má byť! Ty to ešte nevieš? Nepobozkal ťa? Ale keď sa roztočí v mojich šatách, vidím sa celá zo všetkých strán." Vierka zadúšajúc sa smiechom sprisahanecky prižmúrila oči "To je dobré. Budem mlčať ako hrob. " Pozrela na mňa, ako veštica odhaľujúca zaľúbencom ich žiarivú budúcnosť "Nezradím vás..." a dodala "dievčatá... aj ja by som chcela takého brata. Ozaj, Janíčko, budeš aj mojim zrkadlom?Tu sa Janka konečne ozvala, krútiac hlavou „Nie je to tak. To si ešte nepoznala? Videla som vás, ako ste sa bozkávali! Viem všetko! Ale Jajino je moje zrkadlo a je naozaj chlapec, ako má byť!  A keď sa roztočí v mojich šatách, vidím sa celá zo všetkých strán.“ Vierka zadúšajúc sa smiechom sprisahanecky prižmúrila oči „To je dobré. Budem mlčať ako hrob.“ Pozrela na mňa, ako veštica odhaľujúca zaľúbencom ich žiarivú budúcnosť „Nezradím vás...“ a dodala „dievčatá... aj ja by som chcela takého brata. Ozaj, Janíčko, budeš aj mojim zrkadlom?“ Od postele zaznel rachot štartujúcej helikoptéry sprevádzaný buchotom na zem dopadnutej slzy draka smútiaceho za princeznou. To Janka od smiechu padla na zem „Dám pol Kráľovstva krivých zrkadiel! Nie, dám celé kráľovstvo a princeznú k tomu za ten obraz! Prepáčte decká, predstavila som si Jajina ako tvoje zrkadlo! Neuraz sa Vierka, ale ty si také malé vajíčko a Jano je ako natiahnutá cverna.“ Tak dlho a hlasno sme sa snáď ešte nikdy nesmiali. Čo smiali, burácali sme smiechom, ako búrka na mori! Vierka hneď sľúbila, priložiac ukazováčik pravej ruky na môj pravý ukazováčik, že o týchto fotkách nikdy nikomu nepovie a neprezradí naše Veľké tajomstvo, pokiaľ Svet svetom bude. Potvrdila to bozkom na moje rúžom začervenené pery. Po tej hroznej prstovej prísahe svoje slovo dodržala dodnes. 

Mlčala aj napriek tomu, že som sa nestal jej „zrkadlom.“ Možno to bolo jediné tajomstvo, ktoré udržala v sebe a nikdy neprezradila. Bola kamarátka, nie... Bola priateľka. Aj keď sa naše cesty životom rozdelili, kamarátkou zostala. 

Aj mamička nás rýchlo odhalila, veď nás aj cez matné sklo na dverách videla a naše hlasy a smiech nemohla nepočuť. Nerobila z toho cirkus, verila nám, že poznáme mieru. To len my sme naivne verili, že mamička nič nevie. 

Ale vráťme sa k Rómeovi... a Vierke. 

...Vierka svoju prísahu potvrdila aj bozkom. Vtedy zazvonil telefón. Mamička ho dvihla, niečo povedala a vrátila sa naspäť k vareniu. Keď Vierka odišla, zavolala nás do kuchyne. Opatrne sme vošli, oči sklopené, držiac sa za ruky. 

Nadýchol som sa, chtiac jej všetko vysvetliť, mávnutím ruky ma zastavila "Dievčatá, najedzte sa a umyte riad. Ešte musím do práce." Upozornila, aby sme si vždy po sebe upratali a hlavne "nechoďte spolu von ako dievčatá. Ostaňte vždy Jankou a Jankom." Zamyslela sa a dodala "aj keď bude navonok jedno, kto z vás je dievča a kto chlapec, vždy zostaňte ľuďmi."

"Zostaňte ľuďmi, tomuto dodatku som vtedy veľmi nerozumel, ale keď prišla Pražská jar a nastali tieto veľké spoločenské a politické zmeny, menil sa aj pohľad človeka na človeka, začínam jej slovám rozumieť. Áno, veľa ľudí dnes mení svoju ľudskú prirodzenosť a podobu." Jano sa na chvíľu odmlčal... 

Po chvíľke pokračoval, "jedného dňa prišlo ku katastrofe." 

"Jajo, čo keby... sme sa zamenili aj vonku? Jao, Jajinko, to nič nie je. Len sa prejdeme večer vonku. Ty budeš ja v mojich šatách a ja budem ty v tvojom." Zarazilo ma to a zúrivo som krútil hlavou a rukami si zapchával uši. "Bude sranda, keď si nás budú mýliť... Janko, Jainkó... Jana!"

Váhal som. Keď som chodil do dramatického krúžku, mal som aj svoj sen. Skúsiť byť inou postavou, iným človekom nielen na javisku, ale aj v skutočnom svete. Len nakrátko, ale tak, aby mi naozaj uverili, že som skutočne tým, koho predstavujem. Len vyskúšať, nie byť iným. Ostať sám sebou, ale poznať aj myslenie a city iných. A tak prečo nie... prečo by som nemohol... neustále sa mi vracala stará Jajina myšlienka. "Čo keby... sme sa zamenili? Ty by si bol ja a ja tebou." Až nakoniec, ten deň prišiel...

"Jajo, Janíčko... len raz. Chcela by som vidieť, ako naozaj vyzerám aj vonku. Nie len doma, keď sme samé... ale chcem vidieť seba v skutočnosti, v pohybe, pri bežnom živote, nielen spredu, ale zo všetkých strán, aj vonku, Jajino, Jajuško..." prosebne zaklipkala očami. Nechcel som, odmietal. Mlčal som ako Sfinga, pohľadom upretým na obrázky na stene. Čo by povedali ľudia, kamoši, keby to zistili... Odolával som. Nepočujem jej prosbu. Tak to nakoniec nechala tak, aj keď nie úplne. Občas na mňa pozrela s nemou otázkou. Teraz po prvých hereckých skúsenostiach a hlavne, že Vierka to už vedela, sa táto otázka opäť vrátila.

"Jaja, ale ja... som chlapec! Nechcem byť dievčaťom. A chcem chlapcom aj zostať! To nie je ako predstavovať iného človeka v divadle. To nie je, ako keď som v električke zahral invalidu, až sprievodkyňa vybehla z kukane von, aby mi pomohla nastúpiť a usadila na vyhradené miesto v preplnenej električke. To dokážu mnohí. Ale byť na verejnosti ako iný človek, ako dievča? To nie je ako na javisku, kde som vzdialený od diváka a divák vie, že to hrám." Ale... hlboko v sebe som bol aj zvedavý, ako sa cítia dievčatá, keď na ne vykrikujeme a hodnotíme ich. Aký to môže byť pocit? Nie! Nemal som na to ani odvahu, čo keby ma niekto odhalil? To by bola blamáž! Tých rečí... "Nie! Nie a nie! Jana! Prestaň! Do babského ma už nedostaneš! Nie! nikdy! Už nie som krpec, malkáč, aby to brali ako detskú pochabosť. Ale určite by som to zahral a presvedčil aj iných. Dokážem byť dievča, tak ako ty vieš byť chlapcom, keď chceš." To som si ale dal! Odvtedy som ju občas v prítmí večera kryl prezlečený za ňu, kým bola na rande inde. To sa ešte ako tak dalo, podobali sme sa na seba, tak v slabom svetle nikto nespoznal naše tajomstvo. Snažil som takto nechodiť veľmi von a keď, tak len večer a vyhýbal sa osvetleným priestorom. A po schodišti som bral aj dva schody naraz, to jedno poschodie nebol problém vybehnúť potme, ešteže som nemusel vysoké opätky a väčšina susedov aj tak chodila výťahom... Bral som to ako hereckú prax. Vierka nenamietala "aj tak si pre mňa stále chlapec." Aj potom, keď sa zaľúbila do... ale to je iná kapitola." Jano sa odmlčal.

Po chvíli ticha pokračoval,

"Nedávno som mal problém pri šití detailu kostýmu a nechtiac som sa preriekol pred Sofiou z prízemia, robila kostymérku v divadle. Pomohla a keď už tajomstvo prezliekania bolo prezradené, požiadala ma, aby som si ten kostým obliekol. Ukázala chybu, aj ako to opraviť a nasmerovala na potrebnú literatúru. Aj neskôr mi pomohla. Keď videla návrhy scén, vypýtala si niektoré a poprosila pána profesora, čo navrhoval divadelné scény po celom svete o stretnutie so mnou. Jeho meno som z jej rečí poznal, ale, že niekedy so mnou bude rozprávať, som ani len nesníval. Bolo to pre mňa ako stretnutie s Bohom. Dokonca som si na to obliekol ozajstný sviatočný oblek. Zľahka sa usmial "tos nemusel. Vždy zostaň člověkem lidu." Pán profesor pozrel návrhy, zobral ceruzku a ukázal chyby. "Kluku ušatej, musíš se moc a moc učit, když chceš navrhovat scény a kostýmy. Nevzdávej se a skoušej, stále skoušej a uč se. Pracuj na sobě. Nevzdávej se. Nemusí to být právě scéna. Cokoliv budeš dělat, dělej to naplno, i když to bude jenom šití knoflíku, nebo strouháni tužky… či krájení chleba. Nikdy se nevzdávej svého cíle, jenom tak budeš úspěšnej. Nehledej v tom peníze, hledej pokoj své duše. Věř své touze tvořit." Jano na chvíľu stíchol...

*) Malá vsuvka po rokoch: Aj keď som bol vtedy len školák a on už známy vo svete, profesor na vysokej škole, tieto jeho slová si pamätám presne aj s jeho moravskou českolovenštinou a s úctou si ich pripomínam aj po polstoročí dodnes. Keď ma neskôr začal učiť, spomenul aj toto naše Prvé stretnutie. Po niekoľkých rokoch spolupráce mi vyslovil pochvalu, akú som nikdy nečakal. Boli sme spolu pozrieť na výrobu jeho scény. Zbadal som chybu na vyrobenom kuse dekorácie. Chcel som ho na to upozornil, ale bol už ďaleko. Tak mladosť pochabosť, povedal som im, aby to opravili. Jeden hneď utekal za ním, že som si dovolil "opravovať Profesora!" a vtedy mi Pán Profesor zložil najväčšiu pochvalu môjho profesného života "Když on řekne, udělejte to." Boh ma pochválil... Pri odchode tohto Pána Profesora na Večné javisko som plakal. Bol som hrdý, že som mohol povedať, "bol to môj učiteľ, naučil ma pozerať na život." Viac než polstoročie práce som čerpal z jeho skúseností, ktoré ma naučil. Aj pri našich pracovných stretnutiach po skončení školy. Bol jediný, komu som hovoril "Pán Profesor". Jediný za celý môj doterajší život. Inak som sa univerzitnému titulovaniu vyhýbal. Pritom na mnohých obhajobách, aj inde som často videl, ako sa mnohí trasú za titulmi. Pre mňa "Pán Profesor" bol len jeden jediný, bol to on,  môj Pán Profesor. V mojom hodnotení bol hneď za titulom "Človek".

Ale vráťme sa späť do dorasteneckých čias, toho 68´...

  Jano si odrazu uvedomil, že sa duševne vyzliekol, odhalil svoje "Ja" pred niekým iným, než len pred svojou sestrou. Pozeral smerom k striptízbaru Peruggii. Tam bol iný život... Aj tie "dievčatá", ako v duchu volal striptérky, tiež hľadali iný život. Zneistel. Pozrel na Ďura. Sčervenel. Aj keď... predsa len, čo keď... ten obojok, aj to maľovanie... nie je bu...? ale to je jeho vec, pokiaľ ma nebude opaľovať... Nie! Je to kamarát, drsňák... Ďuro je naozaj muž!

"Ďuro pri počúvaní prižmúril oči, zamyslel sa. Ale, veď ten Jano predsa hovorí aj o mne, o mojom pohľade na život. Nielen o sebe. Akoby mi čítal myšlienky. Naozaj je moje rebelské obliekanie, moje postoje k iným správne? Budem musieť o tom porozmýšľať... Myslím, že máme podobné skúsenosti...

"Ale ty isto chceš vedieť, prečo som takto..." pokračoval Jano ďalej. "Tak ti priznám, ako k tomuto prišlo. Občas niektoré perličky zo skúšok v dramatickom krúžku vravím aj v našej partii. Takto som im raz povedal, ako som skúšal ženskú postavu aj v kostýme ženy. Chalani vyvalili oči. ´Ako k tomu došlo? To si sa nehanbil?´ ´Prečo?´ spýtal som sa ich. ´Je to len herecká postava, nie skutočnosť. Pozrite, koľko ľudí hrá svoju postavu a pritom nie sú hercami. Keď hráš nejakú postavu, nie je problém ísť v nej aj medzi ľudí...´ Na stôl prišla ďalšia várka piva a zachránila ma od ďalších slov. Myslel som, že im to bude stačiť a zabudnú. Viac som o tom nehovoril. Ale... Nezabudli. 

O niekoľko týždňov na stole ležal odkaz ´príď do klubovne.´