2 -4 Stará fotografia -2

1. pokračovanie príbehu "Stará fotografia.

...na stole ležal odkaz "príď do klubovne". 

Boli tam všetci.

"Jano, pamätáš, ako si sa vystatoval, že dokážeš ísť von cez deň medzi ľudí oblečený ako žena?" Váhal som, šípil, že čosi chystajú. Tušil som, že sa mi zbrklosť raz vypomstí. Spomenul som si na tie nešťastné slová v krčme, aj keď neboli presne takto, rozpačito prikývol. "Tak Jano, dokáž svoje slová, zahraj svoju postavu medzi ľuďmi! Čas tvojej premeny prišiel. Chceme, aby si išla, žiadne išiel, oblečená ako žena v sobotu poobede na Korzo. A neplatí žiadne také "uni", čo aj chlapci nosia!"

Úplne mi zabehlo. Zatváril som sa ako skysnuté mlieko. S tým ženským rodom sa priamo hrali, prevaľovali to na jazyku. "Neboj, nemusíš si kupovať. Požičiame ti všetko, čo ako dievča potrebuješ... Aj topánočky, aj šperky. Ozaj mal si niekedy obuté ihličky? Aj podprsenku dostaneš, aj maľovátka... Ha haha..." Zamračil som sa. Ísť v ženských šatách a ešte aj s perepúťou ukecaných báb a rehotajúcich sa pubertiakov? To mi nevoňalo. Asi to na mne videli. "Nemaj strach, budeš tam sama. Ale neteš sa, nezdrhneš a ani podvádzať nebudeš môcť, my tam budeme tiež a budeme sa pozerať z diaľky. Nebudeme ti predsa kaziť balenie chlapcov." Zaznel burácajúci smiech

Dievčatá odkiaľsi vytiahli velikánsku tašku a v nej bolo všetko, čo bolo treba. Nechal som si vysvetliť, čo k čomu je, mnohé som ani nepoznal. Skúsil som zopár krokov v ihličkách, niekoľko som ich vyskúšal, balansovali mi nohy, ešteže ma pritom dve babiská držali. Nadával som pritom ako čert prezlečený za svätého na kríži za dedinou, kým som pri jedných prikývol. Tú neschopnosť som hral. Ako sa mi dobre zišla herecká príprava, Jaja ma dobre drezírovala aj na vysokých opätkoch.

A teraz líčenie, to chceli vidieť hneď a vrhli mi výrazné pohľady na tvár. Tá radila to, ta zase ono... Bol by som ako vymaľovaná Marusja z Mrázika. Strašné niečo... Tie jej velikánske oči, sýtočervené pery, sčervenalé líca... Brrr... Uvedomil som si "nikdy sa nechváľ sám. Nechaj svoju prácu, aby ťa chválila, nechaj iných, nech ťa chvália oni."

"To takto upravený, vlastne upravená paródia ženy, mám ísť tam, kde je najviac ľudí? Tak to teda nie, súdružky a súdruhovia. Živého ma nedostanete!" Utešoval som sa, že i keď ma do toho dostanú, hneď za Michalskou vežou zdúchnem na bašty a po Zámockej podzemnou skratkou cez tunel k Židovskému cintorínu pri Dunaji. V tuneli vo výklenku, kde skryto visí Stalinova socha z námestia, sa prezlečiem naspäť do chlapca, umyjem tvár a odtiaľ cez Hradný kopec okolo Hlavnej stanice a cez sídlisko Desať domov krížom domov... Bolo mi jasné, že už sa nikdy nebudem vychvaľovať.

Asi to na mne videli. Pochopili, že aj zábava má svoje hranice, tak poľavili "Dobre, stačilo folklóru... Ako pôjdeš oblečená, vyberieš si sám, vlastne sama, ale bude to z toho, čo je v taške! Neboj sa, budeš tam sama. Nebudeme ti predsa kaziť balenie chlapcov. Haha ha..." Verili, že ich nebudem klamať.

Teraz počúvam, čo je mojou úlohou: 

"Prejdeš od Baťu celé Korzo, popod Michalskú vežu, k Rolandovej fontáne pred Radnicou, odtiaľ po Ganymedovu fontánu pred divadlom. A nakoniec pôjdeš pozdraviť sochu sediaceho Hviezdoslava. Inak to neplatí. Ak tam prídeš, vyhral si.

Ak niekoho zbalíš, alebo on zbalí teba, máš bod... a ak ti dá bozk, máš ďalšie 2 body k dobru. 

Ale ak niečo vynecháš, prehral si. 

Nie, neteš sa, podvádzať nebudeš môcť. My sa budeme celý čas pozerať. 

Tak čo? 

Berieš, alebo vyhlásiš pre všetkými, že si klamár a baba?"

Váhal som...   Ešte aj ten bozk od chlapca... fuj! Ale ja predsa nie som klamár a baba! Bozk od chlapca, brrr. Ale, bozkávať ako herec sme sa v krúžku učili, chacha... Nemusí to byť naozaj, to len divák nevidí, ako to v skutočnosti robím. Nie, dokážem to! Teraz už viem, že nesmiem byť "príliš múdrym v nevhodnom čase", preletelo mi mysľou ako lietadlom do Prahy... čo som mal robiť. Prikyvujem 

"Nie som teplý, ale ustupujem presile, dobre mi tak! Ale dajte mi čas na prípravu." Všetkým som ešte poďakoval za ich podporu pri mojom hereckom raste.

Doma som pozrel do tašky. Čo všetko tam bolo, od nenápadných unisex, cez výrazne dievčensko-ženské až po ... čo to je? Ktorási tam hodila aj svoje erotické oblečenie a akési babské porno pomôcky... huh! Ktorá to len mohla byť... 

Určite nemusím prezradiť, čo z toho som nechcel ani skúšať. Aj keď tu ma pri tom nikto nevidel. Ani u nás doma! Nevidel... 

...nikto, okrem sestry Janky, ktorá ma do toho dostala. To by nebola ona, keby nebola pri čertovinách. Prirodzene, keď ide o nejaké pestvo, nemôže byť bokom! Poznajú to určite všetci... Kam čert nemôže, pošle moju drahú sestričku Janku. Bez nej by som jednoducho vyzeral ako... no, jednoducho ako chlapec prezlečený za dievča. Vlastne nie, nikdy by som to ani neobliekol a teraz mi s tým pomáhala. Ale... 

Odkiaľ vedeli moje miery? Jaja im prezradila? To neverím, aj keď niekedy je to strašná potvora. Nie, verím, že by ma nikdy nezradila, aj keď hneď chce, aby som predviedol všetko. 

Ale na jej chválu musím priznať, že ma v tom nenechala plávať samého. Aj ona skúšala, pretože, ako povedala "keď máš ty, prečo nie aj ja? Ako by si videl, ako ti to sedí?" A škodoradostne si obliekla aj tie sexy šatôčky... "Ha, ha do nich ma nedostaneš..." Ako to skončilo? Mal som to na sebe? 

Psst, nehovor to nikomu, ostane to našim tajomstvom. Dobre?

Neprezliekaj sa za jazdy

Všetci čakali s napätím na "Deň D". 

Sliedili, či sa obliekam, maľujem, chodím na vysokých opätkoch. 

Pýtali sa aj Janky, tá nezradila. Práve naopak, chodila smutná, nahnevaná a všade rozprávala, ako sa tomu obliekaniu vyhýbam a že to nakoniec asi bude musieť urobiť sama miesto mňa s nádejou, že našu zámenu nikto nespozná. 

Ešte jedno tajomstvo neodhalili, napriek ich takmer dokonalej výzvednej službe... S Jajou máme v dome dobrú kamarátku, je za každú srandu, ako sa hovorí "do voza i do koča". Je to naša domovníčka a na nás mala "slabé srdce". Bola mladá, nemala ani 40 rokov, no pre nás bola starena, veď mala už 19 -ročnú dcéru Sofiu, ktorá robila v divadle. Kamarátili sme sa spolu už od čias hojdacieho koníka a dreveného káčera na kolieskach. Ako správna domovníčka vedela aj o našich vzájomných zámenách s Jajou. Odkiaľ, to bolo a je doteraz záhadou. Vedela a mlčala. Rovnako mlčala o "pochabej" Bibi na prízemí a bránila ju do jej tragickej smrti. 

Veľmi sa mi nechce producírovať po ulici ako baba. Prezliekanie do ženských šiat ma neláka. Ale teraz ma Jaja dovliekla za Sofiou poradiť sa, čo mám robiť. Tá, nemihnúc ani brvou, mi pomohla s prípravou, správnym zvolením líčenia a obliekaním vhodných šiat. Zavolala si na pomoc aj svoju mamu. Ja som do toho, podľa nich, nemal ani čo hovoriť, len poslúchať a skúšať, čo mi dajú skúsiť. Jedine, ak by som sa v oblečenom zle cítil, alebo mi nesedelo, som smel a mal povedať. Nepáčilo sa mi, čo so mnou robia, ale povedal som si "ak chcem byť hercom, musím to zvládnuť aj bez straty kvetinky", rozumej bez straty svojho mužského ega. A keď som ich všetky tri videl, ako sa pri prehrabovaní v tých handrách, radovali ako malé deti z novej hry, sťa čerstvé dorastenky bez ohľadu na vek, bolo mi jasné, že som prišiel na správne miesto. Jednoducho, dostali živú bábiku ako hračku, tak sa detičky hrali. Spolu vybrali, čo budem mať oblečené v "Deň D". 

Spomedzi mnohých oblečení mi vybrali také červené šaty košeľového typu z ľahkého plátna aj opaskom. Sedeli a cítil som sa v nich tak prirodzene, ako vo väčšej košeli, aké som nosil von z gatí. Tu zaznel príkaz: "Či chceš, alebo nechceš, musíš mať aj podprsenku, inak by si bol len ako nerozvinutá pubertiačka!" Čo som mal robiť, vyskúšal som košeľu aj s podprsenkou vyplnenou ponožkami. 

Na druhý deň Sofia doplnila moju garderóbu, požičala si z divadla, akože opraviť, ešte nejaké potrebné "drobnosti. Pravdaže, aj červenú podprsenku, keby sa košeľa na prsiach pootvorila. Ale na moje chlapčenské mikroprsia, bola veľká, tak mi tam dala také špeciálne vankúšiky pre hercov na "podvihnutie ceckov", ako som to hneď komentoval. Zamračila sa "tak ty chceš cecky? Ale my máme len prsia, tak čo s tým budeme robiť? Ha, tak pôjdeš na operáciu a tam ti ich zväčšia." Hneď som stíchol. Ešte priniesla aj špeciálny suspenzor, ktorý používajú, keď tanečník, alebo herec, na moje prekvapenie aj športovci, majú príliš tesne obtiahnutý kostým, alebo dres, aby nebolo vidno bublinu vpredu, prípadne na ochranu prirodzenia. "Keď oni, tak môžem aj ja," povedal som si. "Ak by ti náhodou figliar vetrík nadvihol sukňu, bude vidno nohavičky. Tak musia byť pekné..." smiala sa Jaja. Nohavičky, prirodzene boli červené. Čo človek nenájde v takom divadle... "Myslela som aj na silónové pančuchy, ale nepreháňajme to, nohy máš pekné aj bez nich. I keď tie tvoje jazvy dámu nectia," dodala Sofi. "Ale nie. Jajo, vyskúšaj si aj pančušky," no jasne, to by nebola Jaja, keby sa neozvala. Sofia teda doniesla aj pančuchy. Ale mala pravdu, nebolo to ono a ten podväzkový pás, čo ich držal bol hrozný a viditeľný. Takže, chvála súdruhovi Bohu (vtedy vraj páni neboli, aspoň tak sme sa to v škole učili) nemusím ich nosiť.

Keď si Sofia všimla dierky v ušiach, čo mi spravila Janka (mamička sa za to na ňu asi hodinu hnevala), pohľadom odhalila Jaju ako páchateľku a požičala mi svoje náušnice do uší. Mala taký nádherný komplet. Aj prsteň, náušnice a retiazku s lámacím medailónom lásky. Žiadny bakelit, ale zo skutočného zlata. "Stráž to ako oko v hlave, nestrať mi to!" Druhú polovicu medailona má jej frajer. Mám byť predsa dáma a nie nejaká vyhúkaná puberťáčka. Aj som tú súpravu na svojej Premiére mala. Ale mal, mala som so sebou pod košeľou schovaný aj svoj "medailón šťastia" od mamičky. Bez neho som von nechodil. Určite mi pomáhal aj v tejto hereckej postave. Tie "detské" šperky od dievčat dala bokom. 

Ale... čo by som bola za dámu, bez správnych topánočiek. Boty z tašky mi buď neboli dobré, alebo sa nehodili. Ale kúzelníčka Sofi, vyčarovala aj červené črievičky na 5-centimetrovom širšom opätku pre princeznú. Žiadny supertenký, jednohalierový, to by som si dolámal nohy už pri obúvaní... Tieto nosili muži, herci, keď hrali ženskú postavu, takže bola aj na moje laby. Chudáci! 

Potom ma učili chodiť "na vysokej nohe" a namaľovali tvár ako Marušku z Mrázika. Ale ozajstné líčenie dostanem až na Generálku a Premiéru. 

Teta sa tvárila vážne a pozorne sledovala moje pohyby. Vybrané veci odložili nabok. Vytiahnu ich až na kostýmovú generálku a von až na Premiéru. 

Sofi nám potom ukázala aj svoj šatník "ak budete na skúšanie niečo potrebovať, môžete aj odtiaľto. Zajtra musím na zájazd, ale na tvoju Premiéru tu už budem." "moju Premiéru..." tak pomenovala tú moju "dievčenskú prechádzku". Janka až zaslintala, také krásne šaty, nóbl dáma, večerné a slávnostné, aj také všedné ako bežne vídame. Aj táto "deravá" biela blúzka a červená sukňa sú odtiaľ. Ale zbadala aj také extravagantné, hodváb i koža, ako som videl v pašovaných časopisoch. Janka sa mlčky uškrnula, nenápadne si oblizla pery a očkom pozrela na mňa. Už som v duchu videl, ako si to skúša na sebe, a aj navlieka na mňa... No počkaj zajac, doma si to vysvetlíme! 

 "Sofi, v tejto škatule je tiež niečo pekné?" zvedavo sa opýtala Jaja. "Decká, na to ešte máte čas" žmurkla Sofi. To akoby hladným tigrom ukázala kus mäsa za krmítkom a nechala otvorené dvere. Z Jajiných očí vyšľahol Blesk poznania. Tajomná škatuľa bola lákavá, ale skúsili sme sa tváriť nezaujato... Sofi s tetou sa len tíško uškrnuli. Bolo im jasné, že "Tajomstvo krabice" odhalíme.

Prešiel deň. Ďalšiu výučbu prevzala teta, Sofiina mama. Rozdelila všetky háby na dve kopy. Prvá, tá veľká, bola "to nechceme, ostane v taške" a druhá, ta "malá" bude dobrá na privykanie a skúšanie doma...

A teraz si ma teta domovníčka a prirodzene aj Jaja, zobrali do parády. Napísali mi na papier "10 Božích prikázaní ako z muža spraviť ženu":

Desatoro správnej ženy:

1 – žena o sebe rozpráva v ženskom rode

2 – žena si všíma mužov a nespráva sa ako muž

3 – žena nepozerá mužským pohľadom po ženách

4 – žena sa oblieka ako žena

5 – žena chodí v ženskej obuvi

6 – žena má vždy hladkú tvár, chce sa páčiť mužom

7 – žena používa líčidlá, zvýraznenie očí a rúž na pery

8 – žena má rada šperky a krásne účesy

9 – žena rada pozerá do výkladov s módou, šperkov a potrebami pre ženy

10 – žena pri cikaní nestojí

Toto kruté "Desatoro správnej ženy" som sa musel naučiť naspamäť a dodržiavať vždy, keď som ženou... Musel som, "nie! Bod jeden: žena o sebe rozpráva v ženskom rode!" 

Tak ešte raz. Musela som vyskúšať rôzne šaty, rôzne účesy, maľovanie tváre, robiť množstvo krokov v rôzne vysokých topánkach. Dali mi naozaj zabrať. Nehrb sa! Vystri sa, prsia von, hlavu hore, nekníš sa, nie si námorník. Zapni si gombík, rozopni si gombík, nemrač sa, neškúl, pozeraj rovno pred seba, nepozeraj dole, nepozeraj do neba a podobné príkazy zneli neustále. Jednoducho detičky dostali bábiku a rôzne si ju obliekali. Nevedeli sa tej hry nabažiť. A ja som sa, ako bábika len obliekal, nie, obliekala a vyzliekala a zase obliekala a zase vyzliekala. 

Cítil, cítila som sa ako na módnej prehliadke, alebo v striptízovom podniku Peruggia na Zelenej ulici. Varujem vás, muži aj chlapci. Nechcite sa nikto dostať do spojených babských rúk, lebo si z teba urobia bábiku. 

Pod ich rukami sa z muža stávala žena. Dokonca, keď som sa obliekla "do ženy", som už nielen myslela a hovorila ako žena, ale aj sa tešila na ďalšie vyučovanie aj módnu prehliadku. Už som sa v ženských šatách a nalíčená prestala cítiť nepríjemne. A Jaja bola ako čertica. Niektoré vybrané šaty, aj tú záhadnú krabicu, sme si požičali aj domov.

Po otvorení tajomnej krabice sme ostali s ústami ako vráta. Erotické oblečenie a pomôcky! To bolo niečo pre Jaju! Nedala pokoj, pokiaľ ma do toho nedostala, keď mamička nebola doma. Nútila ma obliecť nielen hodváb, ale aj "kožu". Prirodzene len doma, nie u tety, u nej by som to isto nezvládla. Keď som bola takto oblečená, ako nejaká... Bol to pre mňa hrozný obraz vidieť sa v sexišatičkách v zrkadle... 

Jaja si dala chlapčenské texasky, rozťahané tričko bez podprsenky a začala zaťahovať ako štamgast z podstaničnej pivárne. Začala ma baliť a robila mi "sparringpartnera". Tá hrôza. Ledva odrastená pubertiačka ako ja a odkiaľ vie toľko? Jaji, ty sa nezdáš! 

Zvedavo vytiahla z krabice rôzne pomôcky. Nad niektorými sme váhali, k čomu sa používajú... Testovaniu týchto harabúrd som odolával, pokiaľ sa len dalo, aj tak som sa tomu neubránil. Ale len navonok... Určitú súkromnú intimitu sme dodržiavali.

Ale potom som to Jaji vrátil. Aj ona si musela... musela? Kdežeby, to sa tak len tvárila, rada by si vyskúšala aj tú erotiku Červenej knižnice pre naivný dorast a osamelé ženy. Dokonca ja vyvalený na posteli som svoju otrokyňu v putách dirigoval, "tamto uprac, tu utri prach, dones Pánovi čaj" a podobne. Ale keď dostala bičíkom po zadku, vyvolala Spartakovo povstanie a musel som jej vrátiť slobodu. Potom sme krabicu s touto pochybnou erotikou vrátili nazad do skrine. 

Chudák Jajin frajer, určite tomuto neujde. Nie si to náhodou ty? Netaj! Videl som tvoje pohľady! No nič, aspoň už vieš, čo ťa čaká, keď sa mi staneš švagrom.

Teta domovníčka ma svojimi lekciami v jej "Škole žien" naučila viac, než nudná teória v dramatickom krúžku. Napriek tomu, že sa o domovníčkach hovorí "nepovedia len to, čo nevedia a čo nevedia, to si vymyslia," mlčala a nezradila. 

"Čo sa doma navarí, doma sa aj zje, nezabudni, že si muž. Máš predsa svoju Vierku, ozaj, už si sa jej priznal, akú školu navštevuješ? Nezavoláme ju?" 

"Teta, radšej nie. Aj keď to beriem len ako hereckú rolu. Aký kostým oblečieš, takou postavou si..." Janka mi skočila do reči "...akú postavu hráš, tak sa aj obliekaš. Tak si to vždy hovoril."

"K tomu si musíš vybrať aj správny spôsob reči," pokračovala teta suseda. "A nauč sa aj správne rozprávať ako žena. V slávnostných večerných šatách nebudeš rozprávať, ako hen Jano z pomocnej školy a zase v zablatených gumákoch a špinavom oblečení s množstvom dier počas vyberania smetných nádob, nebudeš vysvetľovať "vplyv kvantovej teórie elementárnych častíc na lásku", to by ťa nikto nebral vážne." 

Čo to len zo mňa robili?

Blížil sa koniec týždňa. 

Už sme zacítili, že skúšaním doma viac nespravíme. Bolo treba ísť do terénu, skúsiť to vonku, v praxi. Aby som pocítila vietor nadvihujúci sukňu. 

Najprv sme vyšli do lesa... Mal som na sebe svoje oblečenie, ktoré neprezrádzalo dievčenské spodné prádlo a umelé prsia. Cestou som sa nenápadne kontroloval v odraze výkladov, či nič nevidno. 

Na malej lesnej čistinke, skrytej pohľadom od chodníkov s turistami, sme z tašky vybrali pripravené vonkajšie oblečenie, obliekol, ešte sa stále mýlim, ako to tí herci dokážu toľko textu, aj pohyby a nepomýliť sa... tak ešte raz! Obliekla som sa do dievčenských šiat, schovala chlapčenské a na starej opustenej ceste robila módnu prehliadku. Bez maľovania. Ale v ušiach sa mi hojdali "babské" náušnice. Jaja zobrala aj fotoaparát, to bude doma radosti pri vyvolávaní duchov... Mali sme aj pripravenú výhovorku pre statočných príslušníkov VB, keby náhodou prišli. Radšej nech nechodia... Keby niečo, "nacvičujeme výchovný program o dospievajúcej mládeži a nebezpečiach, ktoré im hrozia". Teta mala so sebou vypracovaný divadelný scenár a tam vyznačené texty a akcie pre mňa, ako tvrdila. Výchovne a politicky podložené, ešte aj s akousi "bumážkou od úradov". 

Domov som už sebaisto chcela ísť v prezlečení. Ale teta nedovolila. "Keď hráš, vždy hraj naplno a nedaj pritom poznať svoju pravú tvár. Ale.... Chlapec prišiel, chlapec odíde! Neprezliekaj sa za jazdy"

 Tá teta je ale číslo... Nevedel som pochopiť, prečo nehrala a bola "len domovníčka."

Neplánovaná vsuvka...

Až dnes, po rokoch od tých čias, mi Jano pri rozprávaní tohto príbehu povedal: "Až vtedy som sa dozvedel, že bývala herečkou, ale na príkaz "vyšších miest" nesmela verejne vystupovať.

"...Chlapec prišiel, chlapec odíde! Neprezliekaj sa za jazdy!" Vtedy sa pozrela okolo a potichu dodala "Toto ale neplatí, ak sa chceš skryť pred prenasledovaním, vtedy využi každú možnosť na zmenu svojej vonkajšej podoby. Nielen vonkajšiu, ale aj vnútornú podobu, svoje "verejné" myslenie. Najmenej nápadné je nebáť sa ukázať prenasledovateľom svoju novú podobu, bez možnosti ju dať do súvislosti s vašou starou tvárou. Nech ju vidia. Pod lampou býva najväčšia tma, hovorí staré porekadlo. Decká, ale nesmiete sa pri tom prezradiť, toto je základ vášho prežitia. Ešte jedno, viem, že sa občas meníte jeden na druhého, ale nikdy ani v tých najdôveryhodných situáciách, to nedajte nikomu poznať. Je to váš život. Môže to byť otázka života a smrti. Vždy majte pripravenú nejaké poznávacie znamenie. Vo väčšine prípadoch, kto vás nepozná dokonalo, to nezbadá. Keď by bolo treba, aj toto znamenie ti môže zachrániť život… aj keď u vás dvoch… znamenie je prirodzené.." uškrnula sa do dlaní na ústach. "Ty Janka napríklad, keď si maľuješ jazvu, nerob to dokonalo, skús ju na príklad na druhom oku alebo sprava doľava a podobne, vždy nejakú odchýlku. Janko, si rovnaký, akým bol môj syn..." zamyslene s vlhkými očami ma pohladila po vlasoch. Chvíľu sme mlčali a premýšľali o jej slovách. Zrazu sa strhla "Toto ste nikdy nepočuli…" Nikdy viac sa k týmto slovám nevrátila, ale v mysli som ich počul svoj celý život. "môj syn..." Syn... Tak Sofia mala brata? Aj keď sme o týchto jej slovách často premýšľali, aj o jej prerieknutí, mlčali sme pred ostatnými, aj pred Sofiou. Bolo to predsa ich tajomstvo. Až dnes po rokoch, keď už obe nežijú... 

Ale teraz sa vráťme naspäť k rozhovoru Jana a Jura..." Jano dokončil veľké odhalenie Tajomstva minulých čias.

1.verejná generálka

Divadelná generálka je vlastne skúška so všetkým, ako by to bolo predstavenie, ale bez divákov. Skúšania v tajnosti som už mal dosť. Podľa tety a Jaji scénku "Lesná víla" som zvládla bez straty kvetinky. Túžila som vyskúšať svoju premenu medzi ľuďmi. Aby som sa nezmýlil pri "Prechádzke mestom", počas tejto prípravy sa budem vyjadrovať ako dievča. Verím, že mi to potom nezostane. Nie, určite nezostane, som predsa chlapec!

Práve dnes mám svoju prvú "verejnú generálku" v exteriére. Len Jaja vie, kde a v čom som. Teraz aj ty. Nie, toto oblečenie nemám z "kostýmového balíka" kamarátiek, sú to Sofiine šaty. Tie od spolužiačok si dám až na svoju Premiéru. Alebo sa možno oblečiem do Jajiných šiat. Dávam si pozor, ak sa nepomýlim, nemali by ma spoznať ani známi, pri náhodnom stretnutí. Preto sa aj kontrolujem vo feministickom vyjadrovaní. Aj keď ty si ma odhalil. A ja som zazmätkoval. Miesto toho, aby som povedala, že si ma mýliš s Janom, som sa z prekvapenia pozabudol a priznal pravdu.

Ale poďme ďalej k prezliekaniu. 

Vyrazil som už poobede. Sama bez Jaji. Normálne v chlapčenskom, kedže aj tak som potreboval ešte čosi vybaviť v meste. Aj tak som chcela ísť takto oblečená až po zotmení, keď svietia len uličné lampy, aj to nie všade. Chcem precítiť ten pocit naživo. Poznám miesta, kde býva slabé svetlo. 

Tu neďaleko, vo vedľajšej ulici, som sa zložil u Tety Gizky, starej Prešburáčky, kam sme s Jajou chodievali a povedal som jej, že mám rande a idem rovno z tréningu, tak sa prezlečiem u nej… Už horšie vidí, tak nerozoznala, že nie som Janka, ktorá bežne na tréning chodí aj v chlapčenskom. Už sa začalo stmievať, tak som nabral odvahu, v kúpeľni sa prezliekol do Janky, namaľoval si tvár. Musel, musela som vypiť aj kvapku čaju, teta spomínala a spomínala na slávu minulých časov. Začala spomínať na svoje dávne "lásky a randenia" a dávala mi rady (Gizinény, ale dnes je iná doba...) Jasné, zvedavosť ňou lomcovala. "Dievča predsa nemá chodiť samé v noci" povedala. Navrhla, nech si tašku nechám u nej a po rande si prídem po veci a aj sa prezlečiem naspäť do chlapčenského. Rýchlo som jej pomohla umyť riad a prešiel som rovno sem na Korzo. Vidíš, aj teraz som sa pomýlil a hovorím ako chlapec. No, musím si dávať lepší pozor.

Bočnými uličkami som prešla sem do parku. Dávala som pozor, či nie je nablízku nikto známy. Aj keď raz, dva razy som mala pocit, že vidím nejakého známeho. Vtedy som sa snažila stretnutiu vyhnúť. Bol to nepríjemný pocit, už som vymýšľala výhovorku "čo si pipi? Prečo si ma vždy mýlia s Janom?! Ja som predsa Janka.". Aby som sa vonku necítila trápne, urobila som to, čo ma mamička naučila "vži sa do života predstavovanej postavy" a aj keď som si všímala ľudí na ulici, v duchu sa premietali obrazy dávneho života uličiek. Tak aj teraz som snívala a v duchu spomienok starej Prešburáčky som sa preniesla až do roku 1868, keď vládlo Jeho cisárske veličenstvo František Jozef prvý.

Ako v románoch z Červenej knižnice pre nevinné spanilé devy som bola mladé dievča, slúžka z bohatého domu ponáhľajúca sa domov, aby stihla prejsť, než zavrú mestské brány Mala som na sebe krásnu uniformu, bielu blúzku s tuhým vysokým golierom pod čiernou blúzkou a čiernu sukňu. Na čiernej svietila biela zástera a vystužený biely čepček na zlatých vlasoch padajúcich cez plecia. V šnurovacích čiernych topánkach som klopkala po žulových kockách ulíc.

Neuvedomila som si, že keď budem v mysli prežívať pocity dievčaťa minulého storočia, nemusím si všimnúť nástrahy súčasného XX.storočia. 

Tak som sa do toho vžila, až duchom v minulosti som ti v dnešnej prítomnosti slepo vliezla do náručia. Teba som akosi nezbadala, (predsa len, vtedy to vyzeralo inak a tieto silné kandelábre neboli) a tak som ti vliezol do náručia. Alebo... nemal, nemala som povedať "vliezla som ti do náručia". Musím si naozaj dávať pozor. Ozaj, nechceš, keď už ma držíš v náručí, zúčastniť sa v pokračovaní mojej generálky? Poznáš to tu a poznajú teba, tak snáď nestratím panenstvo. Pán môj, ja som poctivé dievča a musím si dávať pozor na svoju počestnosť."

Ďuro:

Zasmial som sa, rýchlo som ju pustil. To sa naozaj zverila do tých správnych rúk Lovcu skalpov krásnych dievčat... Nerušene pokračovala "Prosím ťa a oprav ma, ak sa pomýlim v rode. Musím to dokázať, keď som s tým nepremyslene vybehla. Aby som potom pri Premiére získala plný aplauz a niekoľko opôn. A ďakujem, že si ma upozornil na tú jazvu. Akosi som na to zabudla počas líčenia." Dievča vytiahlo z veľkej kapsy na zástere malú pudrenku a rýchlo jazvu zapudrovala. Akoby to bolo naozajstné dievča.

Sprevádzal som ju a pozoroval jej chôdzu, správanie. Ten božský zjav! Nie, nebola to už slúžka Johanka z minulého storočia, ale v tej krásnej blúzke a úzkej sukni vedľa mňa kráčala Janka zo súčasnosti. Aj som zacítil chuť pobozkať ju. Musel som si, rýchlo zalezený do prítmia brány, štipnúť do ruky a nahlas povedať, "Janka nie je dievča, je to chlapec Jano!" Doteraz som jej nemohol vyčítať chlapčenské chyby. Rovnako, ako jej rovesníčky, občas hodnotiaco pozrela na chlapcov v okolí, pristavila sa pri obchodoch so šatami, kozmetikou, šperkami.

Tma hustla.

Prišli sme na námestie. Z obrazu na stene Jakubovho domu Starej radnice nás prísne sledoval starý richtár Jakub. Určite ju z tých ihličiek na kamennom chodníku boleli nohy. Aj ja som už bol unavený. 

Pred Rolandovou sochou zaľúbených, po chvíľke pozerania do výkladu cukrárne sa obrátila s prosbou v očiach "mať si kde sadnúť...". Rozhodol som sa. Pridám sa k hre a pozvem do cukrárne toto neznáme dievča. 

Podišiel som k nej ako cudzí človek ku krásnemu dievčaťu, pozdravil ju, predstavil sa a pozval do cukrárne. Nezaváhala, pozvanie prijala. Ako dospelá slečna, dáma, nie ako pojašená pubertiačka, si dala zákusok a ľahkú kávu. Kávu v jej veku a ešte aj bez cukru... trochu ma to prekvapilo, ale bola to len taká "detská káva", ako som vyrozumel. Nechcela piť sladkú malinovku. Sedela vystretá, prsia sa rysovali pod šatami, neopieral sa tu zhrbeno o stôl žiadny pivný skaut. Počas rozhovoru pozorne sledovala moje slová a nejastrila pohľadmi po chlapcoch. Nebolo to ľahké pre mňa, nevidieť v tomto dievčati chlapca, ktorého dobre poznám od mala. Ale bola naozajstné dievča, dáma až tak, že som sa pozabudol a pohladil jej ruku. Jemne, nenápadne ma odsunula.

Pristavil sa pri nás istý známy, ktorý, aj keď viditeľne prekvapený jej zjavom, napriek tomu ju oslovil ako chlapca. Čakal som s napätím, ako sa to vyvinie. Janka ho bez zaváhania slušne upozornila, že si ju zjavne pomýlil s jej bratom Janom, "ktorý ako správne dvojča, si drzo dovoľuje sa na mňa strašne podobať." Pán sa jej ospravedlnil a odišiel. Janka ďalej nevzrušene pokračovala vo svojej prerušenej konverzácii. Je pohotová v improvizácii. Isto bude z Jana dobrý herec. Dokáže sa ovládať, aj improvizovať a nevypadne zo svojej postavy.

Vrátili sme sa do parku. Zotmelo sa a park sa vyprázdnil. Ešte chvíľu sme vo večernom šere sedeli na lavičke a rozprávali sa. O herectve, o živote, o ľudských hraniciach, ktoré by nechcel prekročiť, ale aj o vrcholoch, ktoré by chcel, vlastne chcela dosiahnuť.

Chvíľu ma mlčiac pozorovala. Premýšľala.

"Pýtal si sa ma na moje pocity z prevlekov do iných postáv." začala po chvíli. "Nestačí len predstavovať človeka, jeho zovňajšok, musíš ním v danú chvíľu byť. Prispôsobiť aj svoje konanie, myslenie. Vonkajšou maskou svoju podstatu nezmeníš... 

Je to len vonkajšie vyjadrenie, verejný symbol tvojej mysle, citov. Napríklad ty. Ak sa líčiš a nosíš obojok dobrovoľne, pretože to chceš, to je tvoj symbol, ale ak to robíš preto, že to musíš, nerob to."

Zamyslel som sa nad jej slovami.

Snímam obojok. Podávam jej ho.

Držiac ho v ruke pozrie na mňa "Čo s tým?"

Premýšľam... Čo teraz... V mysli mi prebehnú jej slová o skúšaní šiat od kamarátiek... Zapínam jej ho na krku. Je v rozpakoch. Siahne si na obojok. Mlčí. 

Pozorujem jej váhanie, nechce ma uraziť a nosiť to, ju neláka. V hlave mi skrsne myšlienka. "Jano, prepáč, Janka, som veľmi zvedavý na reakciu tvojich kamarátov, keď v "Deň D" miesto paródie uvidia ozajstnú Janku. To si nechcem nechať ujsť. Dáš mi vedieť?"

Mlčí, premýšľa.

Opäť sa dotýka obojka. Rozpačito potiahne kovové oko. "Takto? Aj so symbolom podrobenia? Alebo toto je tvoj symbol vzbury proti spoločnosti?"

Pozerám na obojok a premýšľam nahlas "Pochopil som. Janka, máš pravdu. Myslel som, keď toto mnohí na Západe nosia, aj veľké hviezdy... aj sa maľujú... aj..." Ona chápe svoju rebéliu voči spoločnosti inak. 

"Ale ešte jeden krát prídem v tejto mojej uniforme rebela. Na tvoje herecké vystúpenie. Nebudeš tam sama v prevleku. Pomôžem ti prekonať nástrahy kamarátov pokušiteľov. A potom sa moje líčenie..." Naťahujem ruku a dávam jej obojok dole. "a toto stane minulosťou. Súhlasíš?" 

Mlčky prikývla "Dobre, dám ti vedieť, Čertisko... priateľ Juro zo Sveta zázrakov, ktorý sa vrátil medzi ľudí."

"Ďakujem ti. Janka. Pomohla si mi pochopiť život. Aj lož s pretvárkou, aj pravdu. Poďakuj za mňa aj Jankovi, aj vašej čarodejnej domovníčke."

"Janovi odovzdám tvoj pozdrav. A tete domovníčke... Dám jej za teba veľkú ďakovnú pusu. A ďakujem ti. Aj ty si mi pomohol. Naozaj si mi pomohol. Napodiv aj nasadením tohto obojka na môj krk. Vtedy som pred sebou uvidel jeho tri významy. Porobu, rebéliu aj erotiku. Niekto vidí to a niekto ono. 

Musíme si dokázať stáť za svojim presvedčením svojou pravdou. Aj za cenu nepochopenia iných. 

A ja som sa už rozhodol! Prezliekať sa budem len do hereckej postavy. A toto, čo mám teraz na sebe, je moja herecká úloha. Už sa nebojím Premiéry! 

Utekám to povedať Jaji a tete, aj mojej Vieročke!"

Jano napriek dievčenskému vzhľadu Janky a presvedčivému vystupovaniu, je vo svojom vnútri stále chlapcom Janom a má svoju lásku k Vierke. Nie, on nie je ako ten, čo sa v láske k vlastnému pohlaviu prezlieka za opačné pohlavie. Je muž!

Ozajstný muž!

Pokiaľ máte nejaký komentár, pripomienku, nápad, prosím, vložte mi to sem do odkazu. 

Vaše kontaktné údaje sa nezverejňujú.