2 -4 Stará fotografia -3- Deň D

Deň D     2. pokračovanie príbehu "Stará fotografia"

Blížil sa koniec týždňa. Tamtamy už tichou poštou rozšírili, že Jano na sobotu čosi chystá. Jeho prípravy sa nedali utajiť. Tu padlo jedno slovo, tam zas druhé a rýchla agentúra JPP (jedna pani povedala), ktorá si všetky čriepky pospájala podľa momentálneho počasia, správu vypustila do šíreho sveta nášho domu. 

Prirodzene tento Janov herecký vystúp som si nemohol nechať ujsť.

Blíži sa koniec týždňa...  

Veľká Premiéra

 Sobotné ráno veštilo pekný slnečný deň. Nie horúco, tak príjemne niečo málo nad dvadsať stupňov s miernym juhovýchodným vánkom. Bol som nervózny, predsa len, ako často máte možnosť stretnúť na ulici mládenca prezlečeného za dievča... Nebude mu z toho niekto robiť problémy? Čo ak ho stretne niekto z domu, alebo zo školy? Aha, tu ide so smeťami,

"Čau Jano. Tak čo, dnes máš Premiéru... Si pripravený na svoj Deň D?"

"Ahoj, ako pionier."

"A to je ako?"

"Vždy pripravený!" odpovedal známym pionierskym pozdravom. "Dohodol som sa s Jajou, ona sa prezlečie za mňa a pôjdeme spolu k Baťovi pri Michalskej veži a odtiaľ na Korzo už pôjdem sama."

"Sama?" dvihol som obočie. Dobre som počul? Povedal "sama", nie "sám"?

"No, nie úplne sama, kamoši tam už niekde istotne budú čakať a tváriť sa, že ma nepoznajú. Juro sľúbil, že tam tiež príde a bude odo mňa odháňať nápadníkov. To bude nuda, byť na Korze sama a nemať nápadníkov. To si nevedel, že tam pôjdem ako dievča?

"Tušil som z náznakov agentúry JPP, ale nechcel som tomu veriť. Na javisku to beriem, ale priamo na ulici, medzi ľuďmi..." 

"Skúsim tam niečo zahrať. Som zvedavý na to, čo chalani vymyslia. Určite niečo chystajú."

"Môžem prísť a fotiť?"

"Pravdaže, aj Juro prisľúbil, že príde tak, ako si nás videl vtedy večer a niečo vraj nachystal... Ale vôbec, nechaj sa prekvapiť. Už sa teším, že nejakú tvoju fotku vyvesím v škole na nástenku ako "naši žiaci Jano a Juro v predstavení mládežníckeho divadla Exteriér "Prechádzka - Dievča a chuligán".

"To je dobrý nápad. Veď všetci vedia, že chceš byť hercom a tak nikto sa ti nebude môcť potom vysmievať, že si teplý. To kto vymyslel?"

"Ďuropunk, ako ho občas volám odvtedy, no, veď vieš, keď ma nachytal ako dievča"

"Tak veľa šťastia poobede. Prídem aj s foťákom. Určite!"

"Ahoj, utekám. Musím ešte doupratovať, lebo ma mamička nepustí." Odchádza...

Zrazu sa otočí "ešte niečo... Počul som kdesi, že ťa prezývajú ´Bystré oko´, ak si náhodou všimneš niečo, čo nie je tak, ako má byť, neprezraď to, prosím. Musím utekať. Potom ti to vysvetlím." Zmizol ako roztopený sneh v jarnom oteplení. 

So smetným košom v ruke som sa "niečo, čo nie je tak, ako má byť..." Čo tým chcel povedať?

Sobota podvečer

Poobede sa s fotoaparátom v ruke, napäto prechádzam pri Kníhkupectve oproti Baťovi, pozerám tituly kníh vo výklade. V skle výkladu sledujem ľudí na križovatke. Vidím skupinku "dorastencov". Obraciam sa a pozorujem ich. Chlapci a dievčatá, dokonca aj dva fotoaparáty.  Rozdivočene po sebe pokrikujú, roztiahli sa po celej križovatke. To napätie a nervozitu v ich tvárach a pohyboch treba zvečniť. Sem tam stlačím spúšť.  Zrazu stíchli a zarazene po sebe pozerajú. Niečo sa stalo. 

Aha, tam... Už idú... Jano a Janka. Niečo mi tu nesedí. Ale čo to je? "Niečo nie je tak, ako má byť," víria mi myšlienky v hlave.

Dlhovlasý Jano ako zvyčajne v rifliach, tričku a teniskách, jazva na čele sa mu teplom zvýraznila. 

Janka v krásnych červených šatách, takého košeľového strihu so zapnutými všetkými gombíkmi, má cez plece zavesenú malú červenú kabelku. Kráča ladne v červených črievičkách na 3-centimetrovom opätku. Tak dievča, to ti na tých hrboľatých kockách na Korze vôbec nezávidím. Nad toľkou červeňou žiari bledá tvár s červenými perami a veľkými modrými očami. Zlaté vlasy spanilej princeznej sú vzadu mierne stiahnuté do krátkeho voľného chvosta. Jazvu nevidno. To nie je Jano. Teda Janka, ty divoška, uličnica, takúto ťa nespoznávam. A že vraj pubertiačka! Keď chceš, je z teba ozajstná dáma.

Jano jej čosi potichu povedal, očami ukázal na skupinku prekvapených spolužiakov a ďalej ju nechal ísť samu...

Zadunelo hrobové ticho. Aj dopravný hluk a ruch ulice utíchol. 

 Chlapci, Janovi kamaráti, z Janky nemôžu odtrhnúť oči. Nedivím sa ich prekvapeniu. Až sem počuť ich slová, "Páni, teda tá Janova sestra... Taká fešanda... Ako to, že sme si to nevšimli? Vlastne, keď stále chodila v tričku a gatiach, až sme si ju niekedy mýlili s Janom. Chodí s ňou niekto?" Všetci čakali odpoveď. 

Nik sa neprihlásil.

Ticho prerušila električka na Hlavnú stanicu. S ohlušujúcim rachotom prešla okolo a na chvíľku súrodencov zakryla...

Začali nahlas frflať "Jano s nami pekne vykýval, že poslal miesto seba Janku. Spoľahol sa na ich podobu. ale s nami nevypiekol! Stávku prehral, už nie je čo riešiť. Ale my mu nenaletíme, také klamstvo..."

"Aké klamstvo, chalani? To je predsa Jano, ako ste chceli!" do ohlušujúceho ticha po odchode električky  zrazu počujú smiech. Jano stojí pri nich a smeje sa.

Pozerám na jeho tvár. V hlave počujem Janove slová "Bystré oko, ak vidíš, čo nie je tak, ako má byť, neprezraď to." Teraz som si to uvedomil. Jazva! Je iná, než mal Jano ráno. Tiahne sa šikmo, ale ráno som si ju dobre všimol, smeruje zvislo, nie šikmo. To si nikto z nich nevšimol. Asi nemajú ten správny cit pre detaily ako fotografi. Tento chlapec je Janka a Jano je to dievča, usmial som sa v duchu svojmu tichému víťazstvu. Snažím sa nedať najavo odhalenie "Záhady Jazvy." Žmurkla na mňa. Všimla si, že som ju odhalil... 

"Neklam! To je Janka! To je tvoja sestra a ty si Jano, prečo nás klameš? Podvodník! Klamár! Jazva ťa prezradila!" kričia všetci.

"Tak jazva?" Janka, akoby si ju len teraz uvedomila, rýchlo prstami pošúchala jazvu. Tá začala pomaly miznúť. "Teraz uhádnite, kto som ja a kto je to dievča! Mudráci!" Z očí jej žiari smiech, pochopil som, to bolo zámerné, dvojčatá sa im vysmievajú. Janka ich zdržovala, aby Jano prešiel čo najďalej bez ich sprievodu.

Dievčatá prvé zareagovali a hneď aj chlapci "Tak to je tam potom naozaj Jano! Oklamal nás! Prezliekol sa za dievča! To snáď... Kde je? Decká rýchlo, kým sa tu naťahujeme, on, ona nám zmizne! Rýchlo za ním, ňou!" Ale "utečenka" už bola ďaleko.

Niektorí sa rozbehli okolo Baťu, obchodu s obuvou, popod mestskú bránu nad kanálom, na Korze za Michalskou vežou zastali a rozhliadli sa po bočných uličkách. Isto pôjde bočnými uličkami... Nebol tam. Zamierili zrak medzi ľudí po stranách Michalskej a až teraz zbadali, ako pri podchode ku Klariskám odbočuje doľava k námestiu. Rozbehli sa a Jana, vlastne Janku dobehli až pri Zelenom dome na námestí s Rolandom. Prebehli pred Janku (teraz už všetci vieme, že Jano je to "Dievča v červených šatách", tak mu ďalej hovorme Janka). Tvárili sa akoby ho ani nehľadali, tu jeden objímal svoje dievča, iný pozeral do výkladu na dámske šaty. Chlapec pred výkladom obchodu pre ženy? Neuveriteľné! Dievčatá zas pozerali do cukrárne na rohu. Tam niektorí prichádzajú v pároch, iní v skupinkách, akoby prichádzali od Hviezdoslavovho námestia, kde bol cieľ Jankinej cesty. Sú nenápadní, úplne ako Eskimáci s bielum medveďom v Afrike.

Obkľúčili Janku, aby videli všetko a nemohla im nikde ujsť. Už má pred sebou len 2 križovatky, kadiaľ by mohla zmiznúť. Ale... Musí predsa podľa dohody prejsť celým Korzom až k divadlu, len tak vyhrá!

"Chalani, videli ste Ďura? Je tam pri nej. Má namaľované oči a ústa..." zrazu povie jedno z dievčat. "Vidíte, ako pozerá na Janku?" pridá sa jeden z chlapcov. "Má psí obojok na krku a cez plece taký srandovne pomaľovaný batoh, asi mu šibe, či čo " pridáva sa ďalší detektív.

"Jojo, čo povieš, svedčil by mi taký obojok? Dáš mi taký?" prejde si rukou zvodne po štíhlom hrdle  čiernovlasá Irena zavesená do Joža. "Cha, cha, si krajšia bez..." "No dopovedz, bez čoho?" dobiedza Irena. "Predsa bez šiat" pridáva sa ďalší z chlapcov so smiechom.

"Ale keď tak veľmi chceš, keď sa Jožo nemá, ja ti nasadím taký obojok a budem si ťa venčiť pri soche Rolanda." zakontruje Jojo. Ulicou zaznel hurónsky rehot.

Janka zneistela "to sa mne?" pošepky sa spýtala okolo prechádzajúceho Jura s batôžkom na pleci. "Neboj, to nebolo na tebe" vo svojom punkovom maskovaní pomalým krokom prechádzal do strategickej obrannej pozície medzi Janku a rozdivočených spolužiakov. Pohľadom, pri ktorom kyslo aj čerstvé mlieko, škaredo pozrel na zabávajúcu sa mládež. Stíchli a tvárili sa nevinne, akoby tam ani neboli. To bol náš najpoužívanejší ťah proti dospelým, keď sa im na nás niečo nepáčilo. Takto, nepriblížiac sa k Janke, ale svojou prítomnosťou odstrašujúci posmeškárov, ju sprevádzal až ku Ganymedovej fontáne pred budovou Slovenského národného divadla, kde sa, akoby náhodou stretli...

Ganymedova fontána

Keď Juro s Jankou stáli pri vodotrysku, alebo kládli otázku zamyslenému Hviezdoslavovi "Čo nového píšeš, Básnik nášho ľudu?", vyzerali pritom ako oheň a ľad. Kráska a zviera. Mnohí turisti si týchto dvoch mladých ľudí pred Ganymedovou fontánou fotografovali ako svoju spomienku na Bratislavu. Janka zľahka sa opierajúc o kamennú nádobu fontány pohľadom povzbudzovala orla s božím čašníkom Ganymédom k odletu a chlapcom pod tečúcou vodou z fontány blahoželala k šťastnému úlovku rýb. 

"Čau, kočka. Čakáš niekoho?"

"Ahoj, Juro. Ale, idem sa porozprávať s jedným starým pánom." dvihla hlavu a ukázala na sochu Hviezdoslava  "tamhľa, sedí na tom kameni." Akoby s prekvapením pozrela na Ďura "a Ty čo? Čo máš v tom batohu?"

"Mám tu rande s jednou fešandou..." Ďuro sa rozhliadol okolo a pozrel so záujmom na Janku, "nie si to náhodou ty?

Janka sa spýtavo pozerá "ten batoh..." Ďuro sa usmeje "vieš, veď nás učili, pionier je vždy pripravený. A ja som tiež pripravený, Až budeme chcieť zdúchnuť našim špiónom a statočným súdruhom príslušníkom, nie je problém. Viem čarovať, budeme neviditeľní. Mám tam čarodejné potreby na zmiznutie vecí a ľudí...Tak, ako sme sa dohodli. Sú tam... nepočujú nás,"dodal potichu.

"Ďuro, čo keby sme im trochu zahrali divadlo? Postav sa, aby si bol chrbtom k nim a zakrývaj ma pred nimi. Tvár sa, že ma objímaš a bozkávaš. Juro, ale nie naozaj, bo som veľmi hanblivá! Ja som slušné dievča." "Slušné dievča? Aj cudné?" naklonil sa k nej .

 "Pozrite decká! Pozrite, on ju bozkáva! Fuj, medzi ľuďmi sa bozkávajú! Čo nevidí, že to je Jano?" Pri neďalekej kaviarni sa čosi dialo. Všetci pozreli tam. Nič nevideli. Rýchlo vrátili pohľady na bozkávajúcu dvojicu. "Nie sú tam! Kde sú tí dvaja? Kam zmizli? Akoby sa vyparili! Nikde ich vidno!" rozhliadali sa okolo. Ako dokázali tí dvaja zmiznúť uprostred námestia? Pred pohľadom množstva očí? Nikto sa nechcel priznať, že pozeral inde. Rozdelili sa a hľadali, kde by tí dvaja mohli byť. Fontánu obišli z oboch strán, aj do dverí Opery nakukli. 

Sklamaní kamaráti sa pomaly schádzali z pátracej akcie. Nik z nich Jana, ani Ďura nevidel, nikto o tých dvoch nepočul... Kde môžu byť Jano s Jurom? Snáď sa nevyparili... Nikde nie sú...možno sa premenili na všadeprítomné holuby....

Neďaleko od nich pomaly prebehli dvaja bežci v červených teplákoch. V bundách s veľkým nápisom v azbuke. Rusi... tí všade chodia v teplákoch. Dlhovlasý chlapec a zlatovlasé dievča pomaly klusali vedľa seba. Pri soche Hviezdoslava zastali a rozhliadali sa okolo, akoby niekoho hľadali. Čiernovlasý chlapec s pomaľovaným batohom na chrbte ešte komusi tam pri kine zamával. Vierka sa rýchlo obzrela. Niekto tam stál! Nadvihla sa a pozrela pozornejšie. nie, Jana ani Ďura tam nevidno...  Dievča v teplákoch pozrelo ku skupinke spolužiakov. Zamávala im. "Tepláky...Rusi. Sú všade..." zasmial sa ktosi z kamarátov. Zamával im naspäť. Aj ďalší mávali. Vierka pozrela k fontáne. Mládenec urobil krok vpred, akoby chcel prísť k našej skupine. Zrazu zastavil, cez plece pozrel na fontánu s chlapcom Ganymédom. Ruská blondínka mu čosi veselé povedala, Sklonil sa k nej a dal jej pusu. Obaja sa zasmiali, dvihol hlavu a obrátil sa. Chvíľku tam stáli a pozerali za našich kamarátov, ako k nim beží akýsi chlapec... Mládenec s batohom zasa pozrel na hodinky, opäť pozrel na nich a keď zbadal, že ich pozorujú, mávol rukou k nim, vystrel sa, zasalutoval ako správny "saldat", ruský vojak. Opäť pozrel na hodinky. Čosi jej povedal a ani nečakajúc na odpoveď pozdravu, rozbehli sa obaja smerom k prístavu. "Hej, je medzi vami nejaká Viera?" do toho zrazu zaznel hlas malého chlapca. Naši kamaráti ich mávaním povzbudzovali.

"Určite svoju loď stihnú," ešte povedalo jedno z mávajúcich dievčat a otočilo sa ku chlapcovi "Áno, ja som Viera."

Chlapec jej podáva lístok "Toto mi pre teba dalo tamto dievča v červených šatách," a mávol k fontáne.

Viera zobrala lístok, pozrela na bežcov, zamávala, sklopila hlavu a lístok si prečítala. Zarazila sa, pozrela na bežcov, prečítala druhý krát a začala sa strašne smiať. Všetci sa na ňu zvedavo pozreli. Čo tam mohlo byť napísané také smiešne? Ledva chytajúc dych im začala pomaly čítať odkaz z lístočku "Je to v ruštine:

Daragije naši druzjá, spasiba vam za to, što vy pereodelis na našu proguľku." pomaly čítala, ako v škole pri odpovedi. "Vaša Janka v krasnom platie a Juro, eti ruskie beguni v sportovnych štanach a... a ja som im ešte mávala!" Niektorí, ktorí rozumeli rusky, sa začali smiať. Jeden z nich zobral papierik a prečítal ho po slovensky "Drahí priatelia, ďakujeme vám za vašu prítomnosť na našej prechádzke v prevleku. Vaša Janka v červených šatách a Juro, tí ruskí bežci v teplákoch." Obzreli sa, ale ruskí bežci už zahýbali za roh.

"Chlapče, to ti kedy dala?"

"Ale tam, pri kine, v bráne sa prezliekali do teplákov a keď ma to dievča zbadalo, napísala lístok. Dala mi ho a chcela, aby som, keď mi zamáva, dal lístok Viere od vás a povedal, že to je od dievčaťa v červených šatách. Tie práve dávala do takého smiešne pomaľovaného batohu. Ten chlapec, že mi zamáva, kedy vám to mám dať.. A že mi za to kúpite veľkú zmrzlinu. Keď mi mávol, hneď sok utekal k vám. A oni bežali tam smerom k Redute, aha, tam sú... a už sú preč. Boli smiešni... športovci a s vymaľovanými tvárami. Tak, kto mi kúpi tú zmrzku? Chcem takú veľkú orieškovo višňovú" ukázal roztiahnutými rukami a potiahol nosom. Tak Janovi kamaráti "utreli nosy". Pochopili, že ich Jano s Jurom dostali. A za prehru sa platí... Chlapcovi kúpili nie jednu, ale hneď dve veľké zmrzliny. Aj sebe, aby trochu schladili svoju horúcu prehru.

Jano a Juro použili klasický únikový trik, ak chceš niečo skryť, niečím iným odpútaj pozornosť. Aj keď ukázali na seba prstom, ich výrazne nápadné červené tepláky, malý chlapec a ruština v texte odkazu svoju zastieracú úlohu splnili. Jednoducho, napriek tomu, že stáli pred nimi, dokonca sa bozkávali a mávali, Jano a Juro sa stali neviditeľnými. Nikoho nenapadlo, že použijú "herecký bozk" na svoju premenu do neviditeľnosti.

Prirodzene táto historka sa rozniesla nielen v škole, ale aj na sídlisku. Tí čo tam neboli, ich začali volať Pátrači, alebo Cliftoni a podobne  Na školskej nástenke sa zjavila reportáž s názvom "Neúspešní detektívi prenasledujú utečencov" aj s fotkami z akcie neúspešných stíhačov. Prirodzene jedna z uverejnených fotografií, tie veľké, ""Kráska a zviera pri fontáne" a ich "Rozhovor s Básníkom" boli odo mňa.

Maskou na tvári seba nezmeníš, je to len vonkajšie vyjadrenie. Nestačí ti len predstavovať zovňajšok človeka, v danú chvíľu musíš tým človekom byť.

Pokiaľ máte nejaký komentár, pripomienku, nápad, prosím, vložte mi to sem do odkazu.

Vaše kontaktné údaje sa nezverejňujú.