2 -3.1 Black a Biely
2 - 3 Malé etudy života
-1- Black a Biely
Dejepis 2015
...je koniec roku 2015. Na oblohe sa Slnko pokúša rozohnať chmáry Jesene. Európu zaplavujú státisíce utečencov z arabských zemí, hľadajúcich bezpečie a nový život. V jednotlivých európskych štátoch sa obávajú nástupu Islamu v našich zemiach a práve dnes sa kdesi v doteraz svetovo neznámej českej škole začal písať Príbeh Života.
Na dejepise sa preberalo obdobie vzniku islamu, postupného obsadzovania Ázie, Severnej Afriky a Pyrenejí, jeho vplyvu na vývoj Európy. Od detí zaznela aj otázka o dnešnom islamskom migračnom procese v Európe. Učiteľka túto tému navrhla prebrať na nasledujúcej hodine. "Dnes dokončíme učivo, históriu.... Na ďalšiu hodinu, si dievčatá doneste šatky a chlapci uteráky."
Nasledujúca školská hodina sa nepodobala žiadnej inej...
Učiteľka vysvetlila žiakom situáciu v arabských zemiach, rozdiely v spoločenskom postavenie žien a mužov, ukázala dievčatám, ako si tvár zahaľovať šatkou, chlapcom zase pustila ukážku modlitby a všetci si to aj hneď na uterákoch, ako na koberčekoch, vyskúšali. Z tejto hodiny si odnášali viac znalostí, ako z prečítania hory kníh. Veď to naozaj zažili.
Táto netradičná hodina mala dozvuky v médiách, v parlamente a riešila to aj vláda.
Mnohí sa pohoršovali nad spôsobom výučby...
Mnohí zase schvaľovali počínanie učiteľky, deti majú mať prehľad aj o súčasnosti...
Mnohí nemali vlastný názor a prikláňali raz tam, raz onam.
Táto skutočná udalosť v jednej českej škole mi pripomenula príhodu v Ľudovej škole umenia z polovice 60-tých rokov minulého storočia, môžeme povedať aj minulého tisícročia, z inej školy na Slovensku.
Rozpory medzi ľuďmi, ktoré zotrvali do dnešných čias.
Ale, ako to bolo u nás pred týmto dňom?
ĽŠU - Ľudová škola umenia
Interview - ĽŠU - Ľudová Škola umenia
Rozhovor - ...len divadlo?
(interview, v ktorom kurzivou sú označené slová novinára)
-To ste robili naozaj len divadlo?
Nie, robil som aj rôzne iné práce, ale divadlo... Divadlo to nie je len práca, to je život niekoľkých generácií.. Jeden večer žijete v dráme, nasledujúci zas v komédii... niekedy prežívate starovek, či iné dejinné obdobie, inokedy zase súčasnosť. A k tomu aj tie zájazdové predstavenia, jeden deň tu, druhý zas tam a nasledujúci zas ideme onam. Divadlo si veľakrát vezieme zo sebou. Áno. Je to jednoduché, predstavte si to... Dekoráciu postavíte aj na holej lúke, alebo asfalte parkoviska, ba už sme hrali aj na pospájaných člnoch. Roztiahnu sa káble, namontujú svetlá a zvuk, ak ich treba a kostýmy, aj rekvizity... chýba ešte niečo? Ach áno, herci a veď oni a hlavne tí neplatení amatéri, ktorí to robia popri svojom zamestnaní, sú už tam a často pomáhajú s prípravou. Sem tam patrí k tomu aj hudba a zvuky, buď živé, alebo nahraté.
-Vráťme sa do 60-tych rokov predchádzajúceho storočia. Ako ste začínali, čo bolo vlastne príčinou vášho rozhodnutia...
Už ani neviem, čo bolo skutočnou príčinou k tomuto pochabému rozhodnutiu, veď tancovať som nechcel, ani spievať neviem a na hudbu som hluchý...
A to množstvo textov, prirodzene spamäti, žiadne obyčajné chodenie po javisku a čítanie scenára...
Isto v tom bola aj určitá závisť, herci, títo ľudia dokázali prekonať svoje ja a ukázali nám život, akoby ho oni žili a prakticky nás prinútili... fuj, ako to zle znie, povedzme jemnejšie, presvedčili nás vidieť svet aj z druhej strany. Nie z nášho diváckeho pohľadu, ale z pohľadu človeka, "Hrdinu svojho príbehu". Potom sme ten Príbeh nielenže videli, ale aj priamo prežívali spolu s danou postavou.
Akoby mi k učeniu nestačila škola a rôzne záujmové krúžky...
Ale často, hlavne po mojich niektorých vylomeninách a pochabostiach, mi mnohí dospeláci tvrdili "ty by si mohol byť hercom, ale na nás to nehraj". Aj spolužiaci ma toľko provokovali, až som začal chodiť aj do ĽŠU, Ľudovej školy umenia.
Jednoducho jedného dňa, rovno po skončení školy, cestou domov trúfalo som vošiel za železnú bránu domu na rušnej ulici, veď to bolo od nás len cez dvor a cez tú bránu som si skracoval cestu zo školy domov... Do školy nie, tam som sa až tak neponáhľal. V hlbokom tichu som vtedy vyšlapal až do 1.poschodia a zadychčane otvoril dvere do hereckého krúžku. A tam som sa prihlásil, sám, nie som predsa baba!
Nie, nesmejte sa, prirodzene, vymýšľam si. Ale znie to pekne, nie?
Napriek tomu je to prekvapujúco pravda, naozaj tie dvere som si sám otvoril! Aj keď ma nikto nečakal. Ale, keď ma, vyhúkaného trémou, spoteného do červena, zavolali, tie dvere musel niekto iný za mnou zavrieť.
Po prvých krokoch, vidiac, že sa treba veľa učiť, aj som sa zvrtol, aj otvoril dvere, ale obzrel som sa. To bola chyba.
Zostal som.
Ale neľutujem. Aj keď na druhej strane som mohol robiť niečo iné, napríklad bavilo ma robiť rôzne modely, turistika, ale toto bolo niečo iné...
a tu som potom prežil rôzne životy, v ktorých som využil aj moje dovtedajšie záľuby.
Takže aj tu platila tá známa poučka "Ak chceš odísť, odíď, aj keď váhaš, ale neobzeraj sa..."
Áno. Ostal som a učil sa nielen čítaniu, to nie je obyčajné čítanie, ale vlastne videnie deja a cítenie hrdinov príbehu cez písmo v napísanom texte, aj umeleckému prednesu a správnej intonácii, týmto základným prvkom herectva. A dokonca, aj prekonávaniu sa samého seba.
Pritom sme sa naučili dať nielen slovu, ale aj pohybu javiskový výrazový rozmer. Áno, aj pohybu, dokonca aj kroku, pretože nie je krok ako krok... dokonca aj zápaseniu, hraným bitkám, aj rôznym pádom, ale platilo pri tom "neublížiť nielen sebe, ale ani inému, napriek tomu, že to vyzerá ako skutočné."
Aké boli vaše prvé herecké kroky?
To som dostal hneď prvý mesiac, vraj nech ukážem, čo je vo mne.
Mal som vtedy obväz na rozbitej hlave, tak som dostal zahrať etudu, to je krátka scénka, buď pantomíma bez slov, alebo rozprávanie textov spojené s pohybom a mimikou tváre, o chlapcovi, ktorý si u lekára spomína, ako prišiel k zraneniu hlavy pri sledovaní špióna v tmavých uliciach Starého mesta. To viete, doba si žiadala nielen obete, ale aj politickú uvedomelosť, ako nám to vysvetľovali...
Schádzal som po schodíkoch z malého pódia, akože po schodoch v dome a pritom som mal padnúť na zem, aby to vyzeralo skutočne, ale aby som sebe, alebo inému neublížil. Chvála súdruhovi Bohu, pri toľkých bitkách práve toto som mal natrénované. Teraz trochu odbočím...
Po niekoľkých desaťročiach sa ma jeden kolega v práci po jednom neplánovanom páde na zem, spýtal na fotku padajúceho chlapca z obväzom na hlave, ktorú videl ako mladý adept herectva v priestoroch ĽŠU, kam chodil, či som to náhodou nebol ja. Niekto to vtedy odfotil. Neviem, to som sa za tie roky vôbec nezmenil?
Ale, vráťme sa k tej ukážke. Zahral som to tak, aby ma ľutovali. Pri schádzaní po schodoch, sa mi (akože) pošmykla noha a vtedy som prešiel do kotúľa a pri dopade som sa odkotúľal zo zorného poľa. Na prvý pohľad to vyzeralo strašne, všetci hneď vyskočili a "ostaň ležať, nehýb sa" kričali. Opatrne mi pomáhali vstať, "nič sa ti nestalo?" Začal som sa smiať "nie, toto máme natrénované, keď niekedy príde k bitke. Každý nás hneď ľutuje a pomáha. A potom pre všetkých práve my sme tí dobrí."
Potom som robil sem tam aj nejaké "šteky", to sú krátke vystúpenia vo vedľajších úlohách s krátkym textom, či robil "dav" podľa pokynov režiséra. To bolo hrozné obdobie, akoby nestačilo učiť sa v škole, ešte aj množstvo textov rôznych postáv som sa drvil a dokonca aj vedel naspamäť. Strašné!
Neskôr, to už som bol starší, tieto začiatočnícke skúsenosti som vysvetľoval a ešte nedávno aj predvádzal v školských súboroch, hlavne to ako padať a neublížiť sebe, ani inému.
Nakoniec som odieral javiskové dosky, prešľapával scénické koberce skoro 60 rokov... prepáčte, zvoní telefón... Ano... nie, mám čas... kedy začínajú skúšky?... a premiéra?... dobre, prídem, porozprávame sa. nie, zatiaľ nesľubujem... No vidíte, takto to chodí. Aj keď odídete, vraciate sa. Ale kde sme to skončili?
Aha, no skrátka, na pubertálne vylomeniny nám potom ostávalo menej času. Už nestačilo len po škole hodiť tašku do kúta a hurá za svojimi záľubami. Ani drviť učivo, alebo aj tie texty a nerozumieť tomu. Musel som tomu rozumieť dokonca aj pochopiť "čo chcel autor povedať." Pribúdali aj ďalšie povinnosti.
A vaša prvá herecká postava pred divákmi?
To si pamätám, možno je to jediné, na čo nezabúdam.
Bol to chlapec Jano v divadelnej hre Jolana a 8.B.
Práve som chodil do 8.triedy, síce nie do 8.B, ale do "Céčka" a prirodzene som mohol počítať s tým, že v škole sa o ĽŠU dozvedia. Nedalo sa tomu vyhnúť a hneď ma zapriahli aj do školského súboru. Musel som hrať, dokonca aj aspoň naznačiť tanec, aj keď som hudobne hluché drevo, ako som sa často vyhováral. A hluchý spevák? Maximálne ako paródia. Ale vráťme sa k otázke. Vrcholom môjho školského herectva bola práve postava Jana v školskom predstavení "Jolana a 8.B". Ale viete, nerád hovorím o sebe, porozprávam vám to radšej ako divák, náhodný pozorovateľ tohto príbehu.
Jolana a 8.B
"Žiaci, budeme skúšať divadelnú hru a zahráme ju na Výročie našej školy. Je to divadelná hra "Jolana a 8.B", hra o priateľstve a nenávisti, aj o našich zlých vzťahoch k ľuďom iného pôvodu, inej farby pleti. Rozdám vám jednotlivé postavy.
Jolka, ty zahráš rómske dievča Jolanu. Prišla si do novej triedy v meste z dediny, kde vás berú ako seberovných. Tu sa snažíš začleniť medzi spolužiakov a pritom si narazila na rasovú neznášanlivosť voči vám...
Jano, aj ty si necháš svoje meno, budeš hrať Jana, čo Jolanu trápi pre jej pôvod," učiteľka podáva Janovi scenár.
"Prečo práve ja? Veď ja sa s ňou ani nerozprávam, ani nepriatelím a ani..."
"Práve... Aspoň nemusíš hrať, prejav svoje city, názory, ako ju nechceš prijať, jej pôvod ti je odporný a vôbec, neznášaš túto cudzinku. Môžeš aj zveličiť, byť odporný, ale... Jano, drž sa scenára a nepreháňaj to!"
Jolana tiež nechce hrať s Janom, hnevá ju jeho averzia, jeho rasistické reči a je jej odporný pre jeho prejavy namyslenosti a arogancie...
"Deti, herec dokáže zahrať seba bez problémov, ale zahrať niečo, čo mu je odporné a hrať to naplno nie je ľahké. Navonok prežívať svoju postavu tak, aby tomu divák uveril, to dokážu len naozaj dobrí herci" hovorí učiteľka.
Ako ste to skúšali?
Učiteľka bola stručná, možno až príliš. Na rozdiel od elešu, kde nám všetko vysvetlili, pochopenie postáv nechala na nás. "Tu máte scenáre, pozrite sa do nich a o 15 minút si prejdeme jednotlivé výstupy, počas prvých skúšok ešte môžete čítať svoje postavy, ale až príde čas, scenáre odložte. Teraz si ich najprv okolo stola prečítame. Všímajte si, kde treba tlačiť dôraz, kde možno odľahčiť a hlavne hľadajte tú bájnu "Ariadninu niť, ktorá vás povedie k cieľu." Odišla od stola a sadla si pri okne na stoličku, akoby tam nebola.
Začali prvým dialógom Jana a Jolany. Text plynul ako rieka, raz hladko, raz, akoby sa predieral skalami, či dokonca ako vratná voda v protiprúde. Ostatní, ktorí neskúšali, sa začali nudiť a hľadali, kde nechal murár aspoň myšaciu dierku, ako čo najskôr zmiznúť.
Zrazu obaja odhodili texty, pohľady sa im prekrížili, slová plné hnevu zaduneli, rinčali ako hrdzavé zbrane, oči vraždili...
Už nečítali, texty sa váľali na zemi. Nastal boj na život a na smrť...
Škola sa otriasala v základoch...
Všetci zhrozene pozreli na zápasníkov...
Bojovníci sťažka dýchali, hlasy zneli, akoby chceli zrúcať hrady na Považí a odtrhnúť Tatry od Dunaja...
Nik ani nedýchal, oči vytreštené, ruky i nohy sa triasli slabosťou...
Učiteľka vstala, chcela ich prerušiť, zrazu sa zháčila, sadla si a na ústach sa jej jemne vlnil úsmev.
Tu, akoby mečom uťal, nastalo hrobové ticho...
Do tejto zamrznutej chvíli zastaveného Času, zaznel tichý potlesk. Učiteľka vstala, ticho tlieskajúc, kráčala k zadýchaným hercom, "to je ono, ten váš súboj, tie vražedné pohľady, to je ono. Takto to robte, nehrajte, žite ich životy." Jolana s Janom sa na seba usmiali "zvládli sme to!" Ich vzájomná neznášanlivosť už nejestvovala. "A teraz si už nevymýšľajte a vráťme sa k textom v scenároch. Ale pamätajte si tie vaše reakcie na ten váš súboj mimo predpísaný text."
Takže nevzdali ste sa...
Čo je to vzdať sa? Život je večný boj...
Skúšali spolu už nejaký piatok, ale v niektorých scénach sa im akosi nedarilo. Opakovali ich, stále akoby niečo bránilo v ceste. Akási falošnosť sa stále chvela v pozadí. Čo by to mohlo byť?
"Jolka, vieš, rozmýšľal som, spomínaš na svoj príchod do triedy, keď ťa predstavovali, bola si taká...iná..."
"Janko, ten, kto nezažije, nepozná... Vy ste tu doma a ja prišelec, cudzia a ešte aj Cigánka medzi bielymi. To by si musel zažiť, aby si pochopil..."
"Ale ako, ja som s nimi už od prváka. Joli a čo keby sme začali skúšať u nás doma, mama je do večera v práci. A sestra nás rušiť nebude."
Jolana chvíľku váhala, rozmýšľala a prikývla "môžeme to skúsiť." Váhavo dodala "Jano, mám nápad, príď ty k nám do osady, spoznaj náš život. Len krátko. Ale nie takto, ako ťa poznajú, to by ťa ani neprijali. Počkaj, opýtam sa brata, nech tam máme aj nejakého zástancu. Isto poradí."
V Kolónii
"Dežo, čo ty na to?" Jolana skončila rozprávanie o divadelnej hre a obrátila sa k bratovi.
"Nech by akokoľvek prišiel, cítil by, že síce gadžov neráčime, no k návšteve sme pohostinní. A keby bol tak trochu iný... veď ho poznáš, vieš, aký je, že nás nemá..." "Mám to," skočila mu Jolana do reči, ako už bolo jej zvykom, skákala iným do reči a nenechala ich dohovoriť myšlienku. "Ako si povedal, taký gadžo plný rečí, čo sa navonok tvári, že je náš, ale podľa svojich činov k nám nepatrí, cítiš k nemu odpor, ale dodržuješ zákony hostiteľa..."
Aha, tu nám začína ten večný rasový problém...
Jano sprvu nesúhlasil, ale nakoniec sa nechal presvedčiť.
Keď prišli do kolónie a tam ho spoznali, videl odpľuvnutie na zem, chlad v očiach. Cítil sa odsudzovaný, nehovoriac, že aj Jolana, akoby po príchode do osady stvrdla a pohŕdala ním. Začal sa báť... "Jolka, pochopil som, už viem, čo to je vydedenec, človek z druhej strany, človek mimo spoločnosti."
Po návrate domov Jano zaliezol pod ľadovú sprchu, čo neznášal, trasúc sa, vydrhol zo seba všetko aj s nánosom svojho pohŕdania k cudzinke Jolane.
V noci sa prehadzoval z boka na bok. Nemohol zaspať, stále prežíval návštevu v kolónii. Premýšľal o svojich citoch, o Jolke a jej rodine, o postave, ktorú mal stvárňovať, ako zvýrazniť jej negatíva, nech je odstrašujúca a aby následná premena bola výraznejšia. Vytiahol scenár a opakoval si texty, až nakoniec prišla mamička a zhasla svetlo "a spať! Aj zajtra je deň a skoro vstávaš"
Na druhý deň, nevyspatý sa porozprával učiteľke o svojom zážitku v kolónii.
Napínate ma ako šnúru na prádlo... Ako to dopadlo?
S novým pohľadom pokračoval v skúšaní divadelnej hry. Na Jolanu začal pozerať už nie pohŕdavo a odsudzujúco, ako na nanútenú spoluhráčku v hre, ale ako na javiskovú partnerku, na priateľku. Neskôr si texty a akcie spolu prehrávali aj doma. Neraz sa aj poškriepili, hlavne, ak danú pasáž chápali každý inak. Začal ju odprevádzať domov a pomáhali si aj v školskom učení.
Hrať, alebo aj prežívať?
Ano. Počas skúšky, keď mal ako postava fyzicky zaútočiť na Jolanu, sa mu nechcelo dariť, pri slovných útokoch ešte ako tak, aj tá jeho arogancia bola skvelá, ale udrieť ju, tu zaváhal.
Aha, nebil sa bez príčiny.
Keď už akciu viackrát neúspešne opakovali, učiteľke sa rozsvietila tvár "Urobme to inak, aby ste pochopili, že nestačí len hrať, ale aj prežívať, cítiť sa tu postavu v sebe. Jolka, ukáž tú pravú dedinskú gazdinú, keď sa rozohní, ale prosím ťa, len to hraj, nezbi Jana naozaj, predsa len títo malí mešťania nepoznajú život a veľa nevydržia..." Jano sa škaredo zatváril a keď Jolana spustila, to už sa smiali všetci.
Viem si to živo predstaviť...
"Dobre a teraz si prehoďte postavy, Jolana budeš Jano a Jano, ty budeš Jolana." Z publika bolo počuť "no to som zvedavý...Jano ako baba..." Bolo to už lepšie, Jolana zahrala Jana presvedčivo, dokonca i facku mu dala, ale jemu sa akosi nedarilo. Zaznel veľký smiech okolo "Jano nedaj sa biť, ukáž, že nosíš nohavice, že si chlap..."
"Ticho, čušte! Nerušte!" nahneval sa Jano.
Učiteľka rozhodla "koniec skúšky, všetci domov! ostanú tu len Jolana a Jano."
Nikomu sa nechcelo odísť, zabávali sa na nich, ale keď Jolana spustila hromy blesky svojim jazykom, zmizli ako gáfor.
Takže ostali tam sami, len oni dvaja, vlast s učiteľkou traja...
"Mali pravdu, ale Jano, ty stále ešte nie si Jolana, cítiť chlapca," učiteľka sa obrátila na Jana
"Čo tak," zasmiala sa Jolana, "keby mal sukňu? Možno ti oblečenie dievčaťa chýba do Jolany."
"Ale ja nie som žiadna baba!" bránil sa.
"Áno viem, ty nosíš nohavice... Ale ak by si sukňu... No... Jano, Janko, nehanbi sa, veď aj veľké herecké hviezdy tak robia, ak chcú precítiť postavu. Už od prvej skúšky nosia charakterové prvky z kostýmu."
"Sukňu, čo som baba?"
"Na javisku svoje vlastné city daj bokom, ži citom a mysľou postavy" poradila učiteľka.
Jano si spomenul na svoje hry so sestrou Jankou. Na jej slová "Nestačí len vonkajší povrchný pohľad, ak hrám chlapca, som chlapcom. Rovnako, ak majú v tebe vidieť mňa, nestačí ti len obliecť moje šaty. Ty mnou buď aj v sebe, nielen navonok."
Pomohlo to?
V tele ubitej, ustráchanej ´Jolany´ s rozstrapatenými vlasmi prežíval jej, vlastne ´Janov´ násilný útok. Naozaj, akoby sukňa čarovala. Pokúšal sa brániť, ale len tak, akosi nešikovne, pasívne. Aj by sa chcel postaviť na odpor, ale "Jolanino" telo sa zamotalo v preňho nezvyklom šate a myseľ neposlúchala. Tu si spomenul, ako si so svojou sestrou Jankou zamenili šaty a podarilo sa im dokonca aj ich mamičku, nie oklamať, ale aspoň na malú chvíľku zneistiť. Predstavil si v sebe Jolanu a pustil sa do akcie. S prekvapením zistil, že Jolana svoju zámenu za Jana brala úplne prirodzene. Tá mu ale dala! Ako ho presne zahrala. Miesto svojho textu zarecitoval "To Boh dá, nikdy nebude, aby som z boja zutekal" a predstavil si v sebe Jolanu aj jej city a pustil sa do boja. "Nie Jano, keď hráš dievča aj rozprávať musíš ako dievča. To Boh dá nikdy nebude, až teraz sa nadýchni, a pokračuj v nižšom tóne, aby som z boja utekala. Všimol si si? Aby som z boja utekala...
"To je ono, vidíte, spolužiaci pomohli, keď nevedomky navrhli riešenie a Duch šiat pomohol. Teraz sa vráťte späť do svojho oblečenia aj postáv," povedala učiteľka. "Videli ste si, ako kto z vás reagoval, ako sa správal a teraz to zahrajte vo svojej postave." Zopakovali scénu už vo svojich postavách.
"Výborne, na dnes stačilo, nechajme to dozrieť, urobte si prestávku, doma si pozrite texty a pokračovať budeme na budúci týždeň, Janovým prerodom z násilníka. A nemusíte nikomu o tej vašej zámene..." usmiala sa učiteľka.
Navliekate to ako gumu do trenírok...
Predstavenie malo úspech svojou prirodzenosťou a pravdivosťou.
Ako to všetko skončilo?
Jolana zapadla medzi spolužiakov, akoby s nimi bola odjakživa. Dokonca Jano a Jolana aj nejaký čas chodili spolu. Aj keď sa ich životné osudy rozdelili, zostali dlhé desaťročia priateľmi.
A ďalej? Aký to malo vplyv na vaše umelecké cítenie?
Pri skúšaní niektorých výstupov som akosi pocítil aj svoje "výtvarné cítenie" zamerať na divadlo. Po prečítaní knihy, alebo vypočutí príbehu v rozhlase som sa dokonca v mojich predstavách videl ako hrdina tých príbehov. Filmy v kinách i v televízii porovnávam s mojimi vidinami. Už predtým som síce skúšal svoje vidiny kresliť, fotografovať a prenášať obrázky do ceruzky, snáď ako každé iné decko, dokonca aj šiť. Ale v skutočnosti, pre divadlo to nebolo tak jednoduché. Nestačili len miery človeka, ale požiadavka a charakter ním hranej postavy.
Vaše postavy hráte, alebo ich aj prežívate?
Ponáram sa do deja, ako Alica vkročím do sveta za zrkadlom a prežívam ho ako jedna z postáv. Sťa chameleón sa prispôsobujem deju, prežívam osudy, virtuálne obliekam ich šat, trpím a radujem sa, preciťujem jemnosť šiat i hrubosť zdrapov handier, nežnosť šperkov aj tesnú tiaž pút… myslím ich myšlienkami, vravím ich rečou, to už nie som ja, ja som oni, oni sú ja...Cítim šat hrdinu na sebe, jeho pečať, ako odtlačok mojej duše v príbehu a konám ako predpisuje scenár. Keď oblečiem kostým, virtuálne, či skutočne, prežívam osudy jeho nositeľov, ich radosti aj smútok.
Takže v sebe cítite ich život...
Cítim sa ako princ Eduard prezlečený z tesného kroja kráľovského do handier tuláka bezmenného. A ten chudák chlapec, čo zvliekli mu žobrácky šat a teraz musí miesto mňa, stiahnutý v tesnej blúze a nohy v obtiahnutých pančuchách, stojac v tesných črievičkách, tváriť sa ako kráľ, čo vládne národom, čo nemá sebe rovného. Ako rád by sa vrátil späť. Komu lepšie je, než mne, koho nespútava odev, tradície. Čo môže byť sám sebou. Ale povinnosť volá...
Cítim však, že chlapcovi, čo som ho vrhol do mojich predstáv jeho žitia, treba vrátiť jeho starý život a ja si musím svoje utrpenie princa niesť sám na svojich chudých pleciach.
Prispôsobujete sa kostýmu?
Cez svoj vojenský šat Pána Wolodyjowského, plukovníka poľských dragúnov, hrdosť v sebe cítim, fúziky vykrúcam, rukou šabľu trímam. Áno, som to ja, malý, ale duchom mocný bojovník, čo nezná porážku. Hrdo stojím pevne na zemi, sťa topoľ, alebo borovica smelá, vyčnievajúca nad kosodrevinou.
a keď vaša postava smrdí a žobre na ulici
Cez diery presvitá mi telo, páchnem potom, nohy ufúľané...
Pane, daj grajciar, aspoň ždibček chleba, nevidíš, hladujem, deti umierajú od hladu, daj aspoň nech dovolia ich zahrabať kdesi v kúte cintorína. Ďakujem ti, pane... Boh ťa odmení... snažím sa svoj pohľad skryť. Hej, krčmár, pintu vína sem, smäd zahnať chcem…
Takže nejde len o súhru vašich predstav. Tvorivosť a schopnosť herca prijať pridelené kostýmy a rekvizity, ale aj svojim citom ich spojite do spoločného života s postavou.
Cítim voľnosť duše a činov. K tomu smerovali aj moje kreslené skice, modelovanie a šitie už v časoch, keď som ešte neuvažoval o divadle. Jednoducho ma bavilo to, čo nás učili v elušu.
V eľušu?
Tak som si to skrátil to ´el eš u´ na "elušu." Aj moja setra, dvojča Janka ma podporovala v tejto tvorbe, ba dokonca sa pasovala aj za model pre moje výtvory šiat. A... aby som nezostal stáť na mieste, dokonca pre môj "umelecký rast" ma nútila nielen zahrať hrdinov, ale aj ktorékoľvek postavy bez ohľadu na pohlavie a vek, či zaradenie v živočíšnej ríši podľa, alebo v mojich výtvoroch, alebo v jej šatách. Dokonca mi navrhla ísť von ako dievča. Hneď sa vrhla vytiahnuť pre mňa nejaké svoje šaty zo skrine. Opäť sa vrátila do našich detských hier. Občas som sa tomu bránil "Nie, sestrička, v prednášaní textov dievčat, zahrať ženskú postavu na javisku nemám problém, no iné je obliecť ich šaty, aj tvoje mimo scénu a už vôbec v nich ísť na ulicu.. Z toho som už vyrástol. Som predsa chlapec a nie dievča. Nezbadala si to?"
"Braček môj, ak mám uveriť tvojej dievčenskej reči, chcem vidieť dievča, nie chlapca pred sebou. Ako mám veriť, keď môj pohľad vidí iné, než uši počujú? Ak hráš chlapca, buď chlapcom, ak muža, buď mužom, ak dievča, tak buď ňou. Duch šiat mení myslenie a preto prezlečenie herca do kostýmu je súčasťou výrazu jeho postavy. Ako dobre, že máš vlasy ako ja. Tu sa ti tvoje dlhšie vlasy hodia." Opäť mi podala svoje háby. Neodolal som je útoku a... mala pravdu.
Takže vlastne bola vašim Mefistom
Normálne som podľahol jej rečiam a ako Cézar prekročil svoj umelecký Rubikon. Okrem toho začínam tvoriť sny a na papier prenášam najprv skice vidín v príbehoch mnohých autorov. Vytvorím scénu, v ktorej sa dej odohráva. Nemusí to byť práve javisko. Túto hru možno hrať všade a so všetkým, čo máš okolo seba. Teraz rozoberiem podrobnejšie šat hrdinov a doplním už len detaily a strihy, nech postavy ožijú…" Janka pri tom prirodzene nemohla chýbať. Pomáhala, asistovala, aj provokovala... áno, bola mojim Mefistom. Až ma nakoniec dostala aj na ulicu ako dievča.
Až vtedy som zistil jej prešibanosť. Veď som ju mohol kedykoľvek a kdekoľvek zaskočiť. Vlastne všade nie, lekár by to rýchlo zistil. Figliarka Janka, ešte na záver nášho rozhovoru venovala mi ako svojej novej sestričke zlaté krúžky do uší. Dodnes ich mám vždy pri sebe, či už vo vačku, alebo, ako práve teraz, vo svojich ušiach.
A dnes, keď ste už prešiel do novej životnej postavy nepracujúceho dôchodcu, nepociťujete nepriaznivo tú premenu do svojho umeleckého Alter Ega?
Dodnes, keď si oblečiem nejaké oblečenie, cítim premenu. To Duch šiat pôsobí podľa odevu. V teplákoch cítim snahu dosiahnuť športové méty, v obleku sa neprehrabávam v kontajneroch a v kráľovskom, som kráľ. Čo mám na sebe, tým som. Nie, nemajte strach, dievčaťom som sa nestal, ostal som stále chlapcom, so všetkým tak, ako sa patrí na správneho dorastenca aj dospeláka.
Dokonca som ani nechcel ísť študovať na umeleckú školu. Nie, mojim snom bol život v lesoch, starať sa o prírodu a zvery, chcel som byť lesníkom! Ale nakoniec ma neprijali, možno pre známky, možno preto, že som bol mešťan a nie vidiečan, alebo horal.
Nakoniec som dostal pozvánku do divadla. Nie, za herca nie, na to som sa necítil a nemal som ani strednú školu. Začal som od piky, prakticky prešiel množstvo profesií a fukcií, od najnižšej po tú skoro najvyššiu, nadarmo sa predsa nehovorí "každý vojak nosí so sebou maršalskú palicu." Ale na toho maršála som ešte nedorástol... Dôležitejšie, než samotný finančný príjem a zbožňovanie, je pre mňa vlastná spokojnosť. Na nerovnej tŕnistej ceste plnej pádov aj dosiahnutých vrcholov.
Ale čo bolo, bolo, teraz som tu a snažím sa svoju súčasnú rolu dohrať. Ďakujem za otázky.
Ďakujem vám za rozhovor.
...Ale čo bolo, bolo, terazky som tu a snažím sa svoju rolu dohrať.