II.Etudy 2-1 Boj o Sídlisko

Milý Priateľ,

tieto príbehy ti píšem pri pohľade na rozostavené, ale už obývané sídlisko.

Jedného dňa prišlo auto, naložili ich všetkých a odviezli z Prahy preč.

Ich rodičia sa pre nesúlad názorov rozišli a mamička si hľadala prácu i domov pre svoje deti na Slovensku. Bola veľmi chorľavá a tak, kým nedostala samostatný byt, deti od ranného detstva otĺkali prahy rôznych detských domovov. Ako rástli, každé dieťa ich niekoľko vystriedalo. Až konečne po 5 rokoch, to už boli školáci, sa všetci zišli v novom byte so svojou mamičkou v novopostavenom bratislavskom dome. To bolo radosti!

Sídlisko

Na "Stavsmete", aj to bola prezývka tohto sídliska, jednoducho bolo to stavebné smetisko, samá stavebná suť, lešenárske rúrky, murárske búdy, jamy, slovom stavebný poriadok-neporiadok... Mnohé novostavby na vznikajúcom sídlisku boli ešte oblečené do lešení, tu dokončujú strechu, tam už maľujú fasádu a tu vedľa sa už sťahujú noví šťastní nájomníci.

"Suseda, tie vaše dvojčatá! Rovnako oblečené, rovnako okaté, rovnako neposedné a ešte aj rovnako ostrihané, akoby Janka bola chlapcom. Akože ich máme rozoznať, kto z nich je kto. Nemýlite si ich niekedy aj vy?" "Máte pravdu, toľko rokov sme neboli spolu, že niekedy si ich, aj ja pomýlim. Malá Janka je viac chlapcom, ako dievčaťom. Ale, čo čas vzal, čas napraví."

Dvojčatá Janka a Janko nadväzovali nové kamarátstva. Neposedné a zvedavé dvojčatá liezli, kam sa dalo aj nedalo. Aj do zakázaných miest vošli. Raz objavili v pivnici plne vybavený podzemný betónový bunker pod sídliskom, z každého vchodového schodiska tam bol prístup pivničnými chodbami. Ktosi zabudol zamknúť jedny z ťažkých pancierových dverí na pivničnej chodbe spájajúcej všetky domy veľkého dvora. Deťom viac nebolo treba k objavovaniu tajných zákutí bunkra. Vošli do Krajiny zázrakov na Ostrove pokladov. Tiahla sa pod celým sídliskovým dvorom. Videli kompletne vybavené kuchyne. Aj sporáky aj vodovody tam boli. Bolo to obdobie studenej vojny, rinčania zbraní a hroziacej vojny medzi Amerikou a Ruskom. V mnohých bezokenných izbách videli množstvo masiek, pogumovaných protiatómových plášťov, aj kombinéz pre deti v policiach, zdravotného materiálu v debnách, lopaty, krompáče a stoličky, stoly aj postele, ešte akési balíčky… Počas bádania zrazu vyliezli zo šachy rovno doprostred dvora. Začali ťažké boje o tento bunker s inými bandami na sídlisku, nielen medzi domácimi, ale aj tými zo širšieho okolia. Bola to tajná skrýša mnohých detí z dvora. A jedného dňa, keď tam chceli pokračovať v pátraní, dvere našli už zamknuté.

Popoludnia boli venované detským hrám a Vojne o toto velikánske Sídlisko. Najprv na hlavnom dvore a neskôr aj o priľahlé dvory. Vojna prebiehala všade, nielen na zemi, ale aj na lešeniach a na strechách garáží. Joj, koľko ráz sme museli robiť, očami dospelákov aj nerozumné veci, napríklad len dobrý bojovník dokázal zo strechy garáže skočiť na dosku položenú krížom nad jamou s bielou vápennou kašou. Ale tu zvíťazili vždy stavbári, ktorí nás skôr, než sa nám niečo stalo, odtiaľ vyháňali. Boli to kruté boje, raz víťazili jedni, raz druhí. Zo stavby sme brali, čo sa hodilo k boju. Boli aj zajatci, na oboch stranách, tí sa museli vykúpiť, buď zmrzlinou, limonádou, alebo nejakými podradnými prácami, ktoré pôvodne mali od rodičov prikázané víťazní bojovníci, ale to ich nejako zahanbovalo pred ostatnými...

Sem, do tejto stavebnej a bojovej zóny, mnohí rodičia z iných sídlisk svojim deťom zakazovali chodiť.

2-1-1 Zajatec

podľa neskoršieho rozprávania "malého Janka": "Je čas letných prázdnin. Slnko páli, na vysokom modrom nebi nevidno mráčika. Na dvoroch sídliska počuť huriavk a detský krik. Z lešení znela maďarčina, nemčina, čeština, dokonca aj slovenské nárečia z celého Slovenska. Občas zaznie aj spisovná slovenčina, to isto nejaký potrestaný "inteligent" si tu v preradení medzi pracujúci ľud, v pote tváre odpykáva svoje "zločiny proti socializmu".

V Imke, ako mnohí volali neďaleké kino Dukla, šiel americký veľkofilm Spartakus. To bol vodca vzbúrených otrokov, ktorý porážal Rimanov. To sa prenieslo aj do našich detských myslí a hier...

K osamelému chlapcovi sa zrazu blížia banditi. Obkľučujú ho.

"Jaj, chlapče, zle je, lovci vyšli na lov," prebehne mi mysľou. "Nefňukaj, hľadaj riešenie!" spomeniem si na mamičkiné heslo. Obzerám sa, pokúšam sa objaviť únikovú cestu a zmiznúť. Vymýšľam všetko možné, ale nedarí sa.

"Možno..." v hlave počujem hlas, "možno sa ti podarí utiecť na lešenie a tadiaľ do bezpečia." Ale zbojníci z bandy Atamana Maroša, z druhého konca dvora, už stoja príliš blízko, niet kadiaľ utiecť. Všetci čakajú... Kto začne?

"Teraz sa ukáže, kto je Pánom Sídliska!" Kričia na mňa a zužujú obkľúčenie. Hotujem sa k bitke. Viem, že proti presile prehrám, ale vzdať sa bez boja, to nechcem...

Prichádza sám veľký Ataman tohto Rímskeho vojska. Zliezol z lešenia, odkiaľ všetko pozoroval a velil svojmu vojsku. Víťazoslávne sa usmieva. Banditi sa zaškerili. Lov je úspešný.

"Ahoj Jano. Neboj sa, nechceme ti ublížiť..." Ataman Maroš sa mi s ľubezným úsmevom prihovára. "Chýba nám jeden do počtu, poď sa s nami zahrať. Držte ho!" skríkne. "Tak sme ťa dostali! Držte mu ruky! Ruky k sebe! Zviažte tohto otroka!" Z vrecka vytiahne povraz.

Teraz ma ako zajatca, držiac povraz na mojich spútaných rukách, potupne vedú z nášho dvora, cez celé sídlisko s víťazným pokrikom do svojho Hlavného stanu, ta hen, do stavebnej búdy na ich dvore. Aj keď zradne porazený presilou, podľa dedovho hesla "Neskláňaj hlavu pred neprávom", nezlomený, aj keď hlboko v sebe cítim strach, idem hrdo so vztýčenou hlavou, akoby som ich ja všetkých zajal a nie oni mňa. Sem-tam pozriem bokom, hľadám možnosť úteku a záchrany. Cítim zvedavé, ale aj posmešné oči celého sídliska. Ako sa snažím utiecť, cítim bolesť v spútaných zápästiach. Dvaja ma musia držať. A tretí drží uviazaný na mojom krku.

Prichádzame k doskami obitej búde, ich Hlavnom stane. Tu bude zasadať ich súd nad zajatcom. Súd nado mnou? Prečo? Veď to oni ma prepadli a zajali!

Scéna ako z filmu. Chcú ma pokoriť, potrestať ako vzbúreného otroka... Tlačia ma k zemi, "otrok na kolená, kľakni si pred našim Súdom!" Zamračení víťazi stoja okolo mňa. Len sem tam niektoré z dievčat ma pohľadom ľutuje.

"Chalani, pozrite, čo som našiel," ukazuje svoj nález, akési ohnuté plechy spojené krátkou tyčkou. Podávajú si to medzi sebou a premýšľajú, k čomu by to mohlo slúžiť. Už som také videl, stavbári tým prichytávajú na stenu vodovodné a plynové rúry.

"Chcel by som s týmto niečo vyskúšať," Maroš sa obráti ku mne "včera som videl v kine ten americký film o Spartakovi. Tam zajatcov..." Zatínam päste, hotujem sa k bitke, "nie, nepokorím sa, nebudem plakať..." prebehne mi mysľou. Zrazu skríkol "Rozviažte mu povraz rukách a stiahnite tričko! Aj tenisky vyzujte!" Ostal som kľačať bosý, do pol pása vyzlečený. Pot mi stekal po chrbte. Rukami ma tlačili k zemi so sklonenou hlavou..

"A teraz predpaž ruky!" prikazuje mi. "Pozor! Držte mu ruky!" Nepodarilo sa mi to. Na ruku mi prikladá kovový pásik s krátkou tyčkou. Premýšľam v duchu "Čo to robí? Prečo? Kovový pásik tesne objíma zápästie. Kúsok drôtu prevlečie dierkami a skrúti ho. Je tesný, to asi ťažko dám dole. Už aj ten druhý pásik mám na ruke. Pochopil som, sú to okovy. Som spútaný v okovách spojených železnou tyčkou. Nemôžem ruky oddialiť, ani priblížiť. Niektorí ma pozorujú zamračene, iní zase so škodoradostným úsmevom, ale všetci zvedavo, ako ja, ich otrok, krútim rukami, snažiac sa vyslobodiť z pút. Na drôty nedočiahnem. Nedarí sa mi ruky uvoľniť. Zrazu mi ktosi stiahne trenírky. Som tu na hanbu sveta bez šiat, len tak ako ho Pánboh stvoril. Hrôza a červeň hanby mi zaliali líca. Búdou sa rozľahne smiech. Všetci sa rehocú. Aj baby!

Scéna ako z filmu... Malý otrok kľačí, ruky v okovách a na hanbu sveta malé strapaté dievča, ešte len prváčka, drží v ruke povraz uviazaný okolo zajatcovho krku. Pokorenému zajatcovi tvár halí červeň hanby. Všetci sa rehocú. Trenírky, aby ma ešte viac pokorili, ako symbol hanby, nepriateľovi naprotiveň, postavili pred vchod všetkým na očiach ako zástavu ich víťazstva..

"Prezraď, čo chystáte na nás!" v rukách, chrániac si ich mojim tričkom, drží pŕhľavu.

"Nie, nezradím svojich, neodpoviem vám na otázky. Tvoja hrozba pŕhľavou... Nie! Nezradím!" Pŕhľava začína páliť.

"Ale náčelník, chlapci... Nie je tak malý, aby tu bol holý." ozýva sa jedno z dievčat. "Už bude tretiak," pripája sa ďalšie.

"Ale zahanbiť ho musíme, je z nepriateľskej bandy a zajali sme ho... Pozrite, teraz tu ako otrok kľačí. Že sa nehanbíš takto holý! Ani sa nebráni..."

"Nebráni sa! Baba, baba, je to holá baba..." všetci posmešne vrieskajú, škriekajú.

"Ticho!" kričí náčelník "To je ono! Baba... Ticho všetci!" Nastalo hrobové ticho.

"Moji verní, vypočul som si vaše názory na nášho zajatca. Máte pravdu, Je to náš nepriateľ, ktorý už viac než dva roky bojoval proti nám! Ale…" zamyslel sa. "je to náš zajatec, aj keď bránil ich územie. Musí dostať príučku! Pre všetkých, na výstrahu. Aj pre ostatných z ich bandy. Nech si dnešok pamätajú na večné časy a nikdy inak. My sme tu páni!"

"Áno, tak je! My sme tu páni! Nech sa boja!" Kričia všetci...

"Ticho! Rozhodol som! Tento tu stráca svoje meno, už mu nehovorte jeho menom. Kto je to?" Pozerá postupne na všetkých a pokračuje "Je to nikto, len obyčajný rab, otrok. Ale... bil sa hrdinne proti našej presile. Vážme si nášho statočného nepriateľa. Otrok..." obracia sa na mňa, "Budeš robiť, čo ti rozkážeme. Ak nás budeš poslúchať, pustíme ťa na slobodu. A aby si naše dievčatá nezahanboval svojou nahotou, dostaneš babskú sukňu. Tu máš, obleč sa!" Podáva mi roztrhanú sukňu.

"Dávate mi sukňu! Koľká hanba! Sukňa! Babská sukňa!... Akoby som bol zbabelec... baba... a pritom, presilou a podvodom si ma dal do okov… Si zbabelec! Vy všetci ste zbabelci! Ešte aj teraz sa ma bojíte a na povraze držíte! Aj tak vám ujdem." nekorím sa. Predsa mám svoju hrdosť!

"Prestaň! Neutečieš, lebo ti zviažeme aj nohy!" odvážne sa vyhráža akýsi malý chlapec zozadu. Bodaj by nie, keď je medzi svojimi.

"Buď ticho, teba keby zajali, hneď by si sa rozplakal a volal mamičku!" zahriakli ho starší. "A ty, otrok, už aj! Obliekaj sukňu!"

"Nemôžem spútanými rukami. Dajte mi tie okovy dole a potom uvidíte!" pokúšam sa získať možnosť úteku.

"Náčelník, braček, to v sukni ho pustíme? To bude krásne, ako bude chcieť potajme, aby ho takto nik nevidel..." pýta sa náčelníkova malá sestra. "To by bolo krásne..." V Marošovej mysli sa zrazu zjavil on sám v sukni, ak by ho Janovi kamaráti dostali, brrr... "Nie, sestrička, nezahanbíme ho pred ľuďmi. Je to náš boj."

V búde musím ako otrok v okovách upratať ich neporiadok a všade pozametať. A ešte, aj tá sukňa! Taká strašná potupa. Posmievajú sa mi, bránia v práci, ale sem tam aj niektoré z malých dievčat, aj náčelníkova sestrička, nenápadne pomôže, ba ktorési väčšie dievča, jemne, keď nik nepozeral, aj ma po kučerách láskavo pohladilo. To bolo krásne, tá nežná ruka, ktorá z vás, dievčatá, to bola? Žiadna sa tým nechváli. A chlapci... Tí majú z toho len len posmech, zábavu. Sú to, naozaj, krutí nepriatelia. Ale ani naša banda nie je, priznávam, o nič lepšia a mäkšia. O modriny a krv nikdy nie je núdza, len šaty sa nesmú poškodiť, ale neodtrhnite gombíky, neroztrhnite rukáv, keď ho drží nepriateľ...

Našťastie, stavbári dávali pozor a sledovali, kde sa decká pohybujú. Keď bolo na dvore dlho ticho a žiadny krik, ani na stromoch, ani na lešení nikto nebol, spozorneli, to už bolo pre nich podozrivé a tak sa dali prehľadávať búdy aj pivnice, až nás našli a mňa z hanlivej poroby a potupy vyslobodili. Búdu, tento nepriateľský Hlavný stan, zamkli.

Od teraz zakazujú deťom chodiť na stavbu, aj do bunkra. ...ale zakážte deťom... Čím viac zakazujete, tým je to zaujímavejšie, tým viac to chutí...

Aj keď som sa o svojom zajatí snažil nikde nehovoriť, Janka sa to od kamarátok rýchlo dozvedela. Ale že bola viac chlapcom ako dievčaťom, hneď chcela ísť za Marošom a vyzvať ho do bitky. "Jano, veď ide o česť rodiny, o tvoju česť aj o moju a a..." čertila sa, ale zrazu sa rozosmiala "ty si mal sukňu? A bez trenírok? To muselo byť srandovné... chlapec v sukni..." Zrazu zmĺkla, viac sa k tomu nevrátila. Len občas, skúmavo, zamyslene na mňa pozrela, ako by niečo... Veď sa určite dozviem, načo vtedy myslela.

Bojovalo sa aj o Cintorín nad Račkom, s krásnymi orgovánmi nad križovatkou Malinovskej s Februárkou do Rače proti bande z panelákov pod železničnou traťou.. Aj v okolí dvoch škôl pod Hlavnou stanicou, kam sme mnohí chodili, prebiehali ťažké boje s Imkármi z Atilovej detskej bandy o "Imku" a sídlisko "10 domov", až po Dolný tunel pod stanicou, kadiaľ sa chodilo do lesa na Kolibe. Tu, pri železničnej trati, mala svoje bývania predvojnová chudoba a v kolónii zas Cigáni (dnes im hovoríme Rómovia). "Nevyťahuj ... zabudni! Prečo o tom… to nikoho nezaujíma... Dnes už tieto názvy nikomu nič nehovoria" akoby som zrazu počul akýsi vnútorný hlas.

Na farbu kože, reč a pohlavie sa vtedy nikto nepozeral. Všetci, chlapci aj dievčatá, sme boli rovnakí, bez rozdielov. Niekedy sa nedalo ani rozoznať, kto je kto. Sem tam aj krv tiekla. Mamičkin maznáčik je tu stratený. Nebolo víťaza, nebolo porazených, ale proti cudzím útočníkom sme sa, či už z horného, alebo dolného sídliska, aj tí z kolónie všetci spájali a vlastné spory vtedy išli bokom.

Veľmi rád som chodil ku kamarátovi do malého domčeka na Škovránčej ulici, medzi Četkou (tam dnes stojí "obrátená pyramída" Slovenského rozhlasu) a Firšnálom (dnešné Námestie slobody) pozerať športové prenosy v televízore. Jeho otec, úderník, ako odmenu za prácu dostal televízor. Mohli sme to dokonca pozerať aj vo farbe. To si na obrazovku dal plexisklo s farebnými pásmi. To bolo krásne ako letiaca lopta menila farby, podľa toho, či bola v obraze hore, alebo dole. Aj ľudia boli farebne pásikaví.

Ale to nebolo všetko, neďaleko nich bývala jedna stará prešburáčka, ako sa vtedy hovorilo pôvodným obyvateľom Bratislavy, ktorá nám rozprávala zážitky z Prvej republiky a starého Pressburgu, učila nas aj prešburáčtinu, tú reč pôvodných obyvateľov Bratislavy, ktorú dnešní bratislavčania ani nepoznajú. A keď sme začali zaťahovať pressburácky, ani slovensky, ani česky, ani nemecky, ani maďarsky, ale touto zmiešanou rečou starého Pressburgu, ako sa kedysi volala Bratislava, ktorú nás naučila ozajstná Prešburáčka, tomu cezpoľní príšelci vôbec nerozumeli. Nebolo treba tajnú reč a šifry, prešburáčtina je pre cudzích nezrozumiteľná.

"Nebol, ani nechcel som byť, ako tí slušní, tí rozosmiati v sprievodoch s mávatkami a transparentmi na Prvého mája, ako tí školskí hrdinovia doby, tí bifľoši s krasopisne napísanými domácimi úlohami, čo ani nenašepkali, ani nedali odpísať, tí s vodou ulízanými vlasmi, s červenou šatkou a bielej košeli, tí československí Timurovia a dievčatá s mašlami ako prváčka Marusia, tí so vždy čistými nepotrhanými šatami a čo sa schovávali za chrbát dospelých... Ani Jaja, ktorá ešte stále bola viac chlapec ako dievča, aj keď aj dievčenské šaty mala rada.. Bŕŕ... Nie!

Radšej sme naháňali loptu, alebo liezli na stromy. Kde bola nejaká ruvačka s inou bandou, či obrať ovocie v cudzích záhradách, nesmeli sme chýbať. Ozaj, neviete prečo nás niekedy v tých záhradách naháňali psi a nútili nás preskočiť aj vysoký plot? Šprint a skok do výšky spojené s prípadným kotúľom po dopade na zem? Bolo to zo športu? Isto tam padlo niekoľko neregistrovaných svetových rekordov. Napriek tomu, sme nevedeli, čo je to zlomená ruka, alebo noha. Teda, naša, ak sa nemýlim... hi hi hi, ako by povedal istý Sam Hawkins z filmových Mayoviek.

Puberta je na obzore, ale...

Nechcel som byť ani úderníkom, čo na televízor, tú odmenu za pracovné výkony,

to zázračné okno výdobytkov socializmu, budúcnosti komunizmu,

to okno do svetového diania, ukazovanie nenásytnosti mocných na západ od Ašu,

to okno do krajín nesmierneho hladu a bezmocnosti miliónov biednych pod tlakom dolára, na ktoré sa chodili dívať aj susedia,

to okno, na ktoré niekedy nasadil rôznofarebné plexisklo, aby doma na cestu do sveta svietila v pásoch farieb blikajúca obrazovka. Pásikavo farebný obraz, kde futbalová lopta počas letu ako chameleón menila farbu okolo v pásoch meniacich sa farieb hráčov. Rovnako, ako to od čias, keď Boží prototyp človeka Adam zjedol Jablko zo Stromu Poznania, keď opica zliezla zo stromu a stala sa človekom, až do dnešných čias robia mnohí dospeláci."

Ako sme dorastali, uzatvárali sa nové priateľstvá a nepriateľstvá, začínali prvé lásky. Aj lýtka sa zapaľovali a bitky pomaly končili. Začali sme mať iné záujmy.

Šaty

Janka sa čoraz viac podobala na dievča s vlasmi dosahujúcich krk a moje vlasy rástli s spolu s nimi. To už aj trochu poľavil ten účesový tlak na mládež, ale napriek tomu s účesom a dĺžkou vlasov sme toto obaja nesmeli preháňať, pokiaľ sme chodili do školy. Pretože by nám potom hrozilo skutočné ostrihanie až tak na krátko ako dievčatá na fotografiách z koncentrákov, ako nás upozornila mamička. Tak pre cudzích sme boli naďalej nerozoznateľní. Mali sme ísť aj s mamičkou na nejakú slávnostnú akciu, už nepamätám akú, do bývalého Grassalkovičovho paláca, vtedy to už bol Pioniersky palác aj s veľkou záhradou za vysokým múrom a rôznymi ihriskami, kam sme radi chodili. Neskôr, to už sme boli dospelí, po Novembri 1989 z neho spravili Prezidentský palác a už sa tam dostal málokto.

Mamička nám vtedy pripravila nové oblečenie. Na slávnosť predsa nemôžeme chodiť oblečení hocijako. Pre mňa tu boli bledomodré krátke nohavice a bielu košeľa a pre Janku nové biele šaty s krátkymi nadýchanými rukávmi, previazané bielym textilným páskom. Predsa len sme už šiestaci.

 Aj naše vlasy už boli o čosi dlhšie, nie také tie prvácke, ale "socialistický hipíckobítnický" účes cez uši (ako by sme dnes nazvali "socialistickým náznakom napodobňujúce anglickú hudobnú skupinu The Beatles" a hippies, o ktorých neskôr v roku 1979 režisér Miloš Forman nakrútil známy film "Hair" Vlasy), aj keď niektorým dospelákom sa to nie veľmi páčilo... Podľa nich, to nebolo hodné pioniera, taký imperialistický účes. Aj keď v zadnom vrecku sme nosili veľký hrebeň, aby sme boli vždy učesaní. To už nebolo ako predtým, kaď nám stačil prejsť prstami vo vlasoch a boli sme učesaní. Ale stálo to za tú obeť, byť vždy učesaní...Ale, niekto sa sťažoval a mamičku preto zavolali do školy a napomenuli ju za nedostatočnú výchovu detí a dĺžku mojich vlasov.

Po chvíli trápneho mlčania sa len ticho opýtala "sú ich vlasy čisté a učesané? Chodia obaja upravení do školy? Ano? Tak prečo by mal Jano chodiť ostrihaný podľa starého hrnca, módy z čias stredoveku, za Cromwella? Dnes už nie je doba temna, žiadny feudalizmus! Len tak mimochodom, ich strih vlasov napodobňuje účes mladého Voloďu Uljanova, možno ho niektorí poznáte podľa jeho neskoršie na celom svete známeho mena Lenin. Nemal až tak krátke vlasy ani ako dieťa. Tak ako mali on, majú aj moje deti, vrch uší im prekrývajú vlasy. Nie sú dlhšie. Vy, súdruhovia, vy ste nikdy nevideli tú svetovo známu podobizeň, keď sa dozvedel o poprave jeho staršieho brata Alexandra. Ani tie ďalšie z ich detských čias? Nie? To ste komunisti? Nie dĺžka vlasov, ale znalosti sú dôležité! Touto cestou zaostalosti a neznalosti nemôžeme učiť naše deti!" Z prekvapenia nikto neodpovedal.

"Okrem toho, robí v škole šarapatu, bije sa? Chodí otrhaný, lajdačí ? Je záškolák? Má zlé známky, neučí sa? Učivo ovláda?" Nastalo trápne ticho.

Tvrdo pokračovala "tak potom mu nemáte čo vyčítať! Vážení súdruhovia, dnes žijeme v socializme, rozvíjame detskú myseľ a samostatnú osobnosť!" Niektorým učiteľom až zabehlo a stratili reč.

Učiteľovi, ktorý dal Janovi 3 koruny na holiča, koruny vrátila "peniaze na holiča máme!" a s pozdravom "Česť" hrdo odišla zo školy.

Mamička si vtedy svoje deti obránila a ja, naďalej, ako jediný šiestak, som mohol naďalej nosiť o trochu dlhšie vlasy. A Janka? Tá vtedy poprosila mamičku, isto niečo vymyslela a o chvíľu mala rovnako dlhé vlasy a účes ako ja. No hádajte, kto potom musel ísť upratať kúpeľňu od ostrihaných vlasov...

Uhádli ste, kto iný ako ja, tak som ju odtiaľ vyhnal. Ináč by sa Janka obdivovala až do večera, "Jano, prepáč, ja som zabudla... si ozajstný brat, že si to upratal za mňa."

Čože, nehovorím o tej akcii v Pinkači, ako sme tomu Palácu hovorili? 

Dobre, vráťme sa k príprave na tú akciu... 

Mamička nám vtedy pripravila nové oblečenie. Na slávnosť predsa nemôžeme ísť oblečení ako na hry na dvore. Pre Janku tu boli nové biele šaty s krátkymi nadýchanými rukávmi a bielym golierikom, v páse previazané bielym textilným páskom. Potešil som sa "A ja mám bledomodré krátke nohavice aj bielu košeľu..." "a špinavé ruky a uši" povedala mamička.

Keď som sa vrátil z kúpeľne, Janka, v mojej novej bielej košeli, už držala v rukách moje nové nohavice. Prekvapene som na ňu pozeral... 

"Moja košeľa... moje gate... Ja... Jaja!"

"Janko, Janíčko... ukáž sa mi v týchto šatách, prosím, prosím..." nenechala ma dohovoriť a podala mi svoje dievčenské šaty. Nechcel som to, ale počas nášho dvojhlasného kriku som začal ťahať z Jankinej ruky svoje nohavice. Na náš krik vošla mamička s bielou stuhou v rukách a Janka hneď žalovala "Mami, Jaja mi berie moje nohavice, nech si ona nosí svoje šatôčky a nie moje... veci..."

"Mami, ja... ja..." urazeno som sa ozval

"Janka, nemôžeš brať bratovi jeho nohavice, si predsa dievča, pozri, aké máš pekné šatôčky. Obleč sa!" prikázala mi.

"Ale ja..." nedal som sa.

"Dosť! Janka nechaj Janovi nohavice a už aj si obleč šaty! A učešte sa, obaja! Strapoši!"

 Nešťastný z Jankinho podvodu, som sa od nich urazene odvrátil a obliekol si dievčenské šaty ako baba. Mimikou som dával tej škaredej Jane najavo svoj hnev. 

"Jano, ukáž ruky a uši!" Ukázal som ruky "Nie ty Janka. Povedala som to Janovi, o tebe Janička viem, že ich máš čisté."

Zaškerila sa, rýchlo mamičke ukázala čisté ruky aj uši a s radostným smiechom sa zatočila v mojich nohaviciach a košeli. "Janka, že mi to svedčí?" škodoradostne sa zasmiala. Za mamičkiným chrbtom som jej potichu zahrozil "počkaj, raz aj na teba príde!"

"Konečne už budú všetci poznať, kto z vás je kto." 

Trucovito som mlčal a škaredo zazeral na sestru.

"Netrucuj Janka! Teraz ti uviažem do vláskov veľkú mašľu," pohladila ma po vlasoch. Dala mi širokú bielu babskú stuhu do mojich chlapčenských vlasov! Vyzeral som v tom ako Marusja z ruského filmu. Škaredo som pozrel do zrkadla na seba s veľkou mašľou vo vlasoch v zrkadle. Alebo to tam bola Janka? Za mamičkiným chrbtom som Janke potichu zahrozil "že vraj sestra! Jana si podrazák, ty nie moja sestra! Určite ťa vymenili..."

"A na návšteve sa nehádajte!" prikázala nám spokojne mamička a odišla do izby.

Po jej odchode už len počula Jankin smiech. Mamička nič nepoznala. A ja? 

Smutno som pozeral na to dievča s mašľou a nových šatách v zrkadle.

Nakoniec na návštevu som aj tak išiel chlapčensky učesaný a vo svojich krátkych nohaviciach. Spokojná Janka bola v bielych šatách s veľkou bielou mašľou v zlatých vlasoch. Spokojná, že na mne, vo svojom živom zrkadle, videla, ako vyzerá v nových šatách. "Jajo, len si choď pekne vo svojom chlapčenskom! Ale neteš sa predčasne. Ja budem aj tak nosiť aj tvoje, ako chlapec a len do školy a na návštevu si dám svoje krásne šaty. Ale tá mašľa v tvojich vlasoch bola naozaj nádherná."

Ale aj neskôr so mnou Jaja ešte zopárkrát takto "vypiekla". Vždy, keď začala to svoje maznavé "Jajó, Janíčko..." a položila predo mňa svoje oblečenie, pocítil som hrôzu. Oprávnene. Zasa chce... a už to neboli len šaty, ale neskôr aj účesy a maľovania... Hlavne, ak chcela, aby som ju doma"zakryl". Tak som zasa bol ten zlý, ktorý miesto, aby sa vzorne učil, utekal von. 

Nelákali ma tie zámeny, ale... No naozaj, ale priznajte, neurobíte to pre svoju "malú" sestričku? 

Nakoniec  táto "zástupná prezliekacia prax" nielen šatami ale aj rečou a mimikou, spolu aj s rýchlou improvizáciou, sa mi neskôr zišla v Ľudovej škole umenia. Dokázal som v tom byť, na rozdiel od väčšiny ostatných prirodzený, ako ozajstné dievča. Možno práve vtedy začali moje sklony k hraniu rôznych postáv. To nestačilo len napodobňovať, ale ich žiť ich život... Ale o tom napíšem neskôr. Možno... 

Ak to vôbec niekedy napíšem... 

Som predsa chlapec!

Sídlisko

Teraz sa radšej vráťme opäť do hlbokej minulosti, detských čias... Boje detí o Sídlisko neprestali...

Bojuje sa už nielen o vlastné sídlisko aj o polozrúcané búdy na dvore, ale tiež o "Četku", čo bol neďaleký park s velikánskymi stromami, detským a športovými ihriskami a vysokým múrom, dnes stojí na tomto mieste obrátená pyramída Rozhlasu. Bojovalo sa aj o velikánske, štrkom vysypané námestie "Sahara (to z čias, keď tu bol len piesok), Firšnál, Gottwalďák", kde rozpustené oddiely Slovenských dobrovoľníkov v roku 1849 odovzdávali svoje zbrane. Teraz sa tam konávali každý rok vojenské prehliadky. A v Auguste ´68 tam zas parkovalo motorizované jednotky Červenej armády. Tam som pocítil, čo je to STRACH, keď nám nad hlavami lietali guľky... ten zvuk počujem dodnes. Vtedy sme možno prekonali aj svetový rekord v úteku z miesta ohrozenia, aj s mojou zranenou nohou.

Mnohí z našich kamarátov i nepriateľov, nebudem len o tých dobrých, ale aj o tých zlých, sa neskôr v dospelosti preslávili aj ako športovci, umelci, herci, speváci a hudobníci, ale aj v iných profesiách. Dokonca, hrôza, kam ten svet speje, aj ako politici... A mnohí zase popierali, že chodili na našu školu, pretože z nej vznikla "osobitná škola". A tých naozaj nepolepšiteľných, hlavne z podsvetia, radní páni neskôr vyhnali z mesta na vidiek. Mnohí zo spolužiakov dnes už ani nie sú medzi nami. Ale aj oni utvárali naše cesty životom. Zanechali v nás ich stopy, rovnako ako vrany a holuby v snehu, či blate svoje stopy. Občas sme sa aj vo vyššom veku stretli a spomínali, aj keď sme si tie časy pamätali rôzne, alebo nepamätali vôbec. A možno niektoré príbehy sme si aj vymýšľali, alebo privlastňovali, keď na tie svoje zabúdame. Alebo nie? Neviem isto, 

ach, tá pamäť