II.Etudy   2-2 V skrútenom svete 

koniec 50-tych rokov a 60-te roky  XX.storočia

Drogy

Nie, neboli sme, vlastne mnohí z nás, také neviniatka a vzorní, ako dnes rozprávame našim deťom. Aj sme, podaktorí, skúšali drogy, čo chodili k nám pašeráckymi cestami... Psst, o tom sa, v šesťdesiatych rokoch 20.storočia, veľmi nesmelo hovoriť a dnes to mnohí, nielen z tí vtedy mladí, popierajú. Ponúkali ich, hlavne nám, deťom, školákom, preto boli často v cukríkovom balení. Vtedy sme toto ich škodlivé pozadie nepoznali a cukríky boli dobré, uvádzali nás do akéhosi blaženého stavu. O ich škodlivosti sme nič nevedeli. To drogoví priekupníci hľadali odberateľa na našom území a otvárali drogové cesty do západných krajín.

Ale, nepodarilo sa im to v takej miere, ako dúfali narkobaróni. Ochrancovia zákona tomuto prílivu narkotík a inej "škodlivej kapitalistickej kultúry", ako tomu v médiách hovorili, tvrdo bránili. Napriek tomu sa dostávali medzi ľudí a mali tragické následky. Aj smrteľné obete a preplnené oddelenia nemocníc. 

Ľudia z križovatky

Milý Priateľ,

Hľa, aj takíto ľudia formovali malého Jana

Muž v zelenom hubertuse

To bol taký čudák, nie, neurobil nič zlé, bol to živý symbol križovatky pri Cintoríne nad Račanskou križovatkou,, alebo ako sme vtedy hovorili "na Račku".

Ťažký kabát, zelený hubertus, za každého počasia, jedno, či je leto, či zima, či prší, alebo slnko páli, vždy tu stál na svojej varte od svitania do súmraku, ako slnko na oblohe. V lete, či zime chodili sme sa pozrieť, či ešte stráži Cintorín. Až jedného dňa zmizol a po zlikvidovaní cintorína v miestach jeho "služieb" postavili veľkú sochu Milicionára, ktorý sa neskôr potichu stratil, rovnako ako jeho predchodca. A ľudia zabudli na obidvoch.

Starý Schöne Náci

S malým balíčkom v ruke, s úsmevom a dvihnutým parádnym cylindrom s dlhou bielou stuhou zdravil ľudí od Kollárka s reštauráciou Alžbetka, na Obchodnej, až na Korzo v strede mesta a odtiaľ k Dunaju..

Chodil s ľahkosťou šviháka ako šľachtic a pozdravoval najmä paničky a to v troch jazykoch, ako sa v Prešporku hovorilo. Jeho život a prečo sa stal tým čudákom, za akého ho mnohí považovali, bol smutný príbeh. Hovorilo sa, že po smrti svojho pána, u ktorého robil lokaja, zdedil po ňom a zbláznil sa. Ale, či to tak naozaj bolo, neviem.

Dnes má svoju sochu na Korze, to kovové monštrum ,čo, dvihnutým klobúkom zdraví devy a okoloidúce ženy, ale nie je to On, akého sme poznali. Ale vtedy, keď žil, pre nás, deti, vyzeral ako Básnik. Bol to človek, vždy upravený v obleku, rozdávajúci radosť.

Bol snáď jediný, z koho sme si, aj keď nám mnohí nadávali do chuligánov, nerobili posmech. Práve naopak, ak sa niekto mu pokúsil ublížiť, hoci aj zlým slovom, alebo posmechom, nepustili sme ho k nemu. Bol to náš chránenec, aj keď o tom nevedel.

Keď jeden deň neprišiel, chýbal nám.

Potom sme sa dozvedeli, že zomrel v nemocnici. Mal len 70 rokov.  Až 40 rokov po jeho smrti ho konečne pochovali na Ondrejskom cintoríne v Bratislave.

Dodnes chodia ľudia, aj zo zahraničia, pozrieť jeho hrob a vypočuť si rôzne príbehy o ňom, hrdinu z  Bratislavských legiend. 

Aj hľa, aj takí ľudia nás formovali. Boli súčasťou nášho života.

Nepopierajme svoju minulosť, nech je pre nás akokoľvek ťažká a niekedy aj nepríjemná.

Pripravuje sa pokračovanie: Pirátska kráľová