Ticho spieva Veľká rieka
Vložte svoj text
Je čas...
Kráčame po hrebeňoch štítov za kŕdľom vrán vyhľadávajúcim bezpečnú cestu v silnom vetre. V našich stopách ticho kráčajú vlci. Odchádzame do Sveta legiend dávnej slávy Slávov...
Je čas ísť...
Rodí sa Čas Nového života...
Čo bude po nás? Aký bude život o sto rokov, o tisíc rokov, či o niekoľko tisícročí... Splní sa sen ľudstva?
Vidím cieľ našej cesty.
Je čas...
Je čas!
Je čas...
Dvíham pohľad k hviezdam. Čo bude po nás? Aký bude život o sto rokov, o tisíc rokov... Splní sa náš sen a človek osídli hviezdy? Spomenie si niekto na nás, na tých, ktorí zliezli zo stromov a zostali žiť na zemi ako ľudia, na ľudí, ktorí s nádejou aj strachom hľadeli ku hviezdam s otázkou "Je tam život?" Čakám vás, ľudia z budúcnosti! Čakám vás, priatelia...
Sedíme na kraji lysého vrcholu vysokého kopca pred prístreškom z prepletených konárov. Mlčky pozorujeme pomalé červenanie sa vzdialených zasnežených vrcholov hôr. Pod postupujúcou záplavou ranných lúčov sa zobúdzala kosodrevina na úbočiach. Veľké modré oči v tvári Slaveny pod záplavou zlatých vlasov žiarili spomienkou.
"Na čo si myslela?" opýtal som sa, akoby sme včerajší rozhovor ani neprerušili.
"Na život. Na život, ktorý oceníme, až keď ho strácame. Na náš boj, Otec Slaven. Na boj o život Človeka." Po chvíli ticha pokračovala "Na život detí. Na priateľstvo. Na život a smrť človeka."
Od rieky zavyl starý vlk "na Strom."
"Na vás" ozval sa spev kŕdľa vrán, sediacich na snehom zaviatych ruinách Hradu.
V speve vetra zaznelo "na Lásku"
Je čas...
Ticho spieva Veľká rieka, dávajúca vlahu okolitým brehom. Na pomalých vlnách sa lenivo nesie malý stromček, splavený zo strmých svahov za búrky v ďalekých horách. Rýchlymi vodami vplával do Veľkej rieky. V hlbinách sa naháňajú rýchle ryby. V zákrute na plytčine, kam zver chodí piť vodu, stromček končí svoju púť. Vlny ho vyhodia na breh, kde zapustí korene.
Malé chlapčiatko Slaven z rodu Vrán chráni stromček pred zvermi, silným vetrom a páľavou slnka. Oberá mu z kôry škodlivý hmyz. Spolu rastú a dozrievajú. Stromček pomaly vyrastá do mohutného stromu, čo v priebehu rokov, stáročí, pozoruje život okolo seba. Vtáci si na konároch robia hniezda a spievajú Ódu života. V koreňoch sa naháňajú a skrývajú malé myšky. Postupne okolo neho vyrastá veľký tŕňový ker. Vranie chlapčiatko rastie v muža. Spoznáva tajomstvá prírody a života. Občas sa mení na čiernu vranu so sivým golierom. Na čoraz mohutnejších krídlach lieta po okolí a každý večer rozpráva svojmu priateľovi Stromu o rozvíjajúcom živote okolo rieky a v neďalekých lesoch.
Tu Lovec Slaven našiel Dieťa so zlatými vlasmi...
Je čas ísť...
Sme na ďalekej púti. Vstali sme a otočili chrbtom k vysokým štítom, tvárou k žiare vychádzajúceho Slnka. Prežili sme minulosť, videli sme Budúcnosť... Apokalypsa sa stane minulosťou. Človek porazí Strach...
Je čas ísť...
Je čas...
Pútnici a milenci v tieni Stromu pozorujú rieku. Snívajú o budúcnosti.
Tu si vyznali lásku čiernovlasá Malá pani, dcéra dobyvateľov z krajov vychádzajúceho slnka a Jano so žiarou slnka vo vlasoch, nevoľník z dediny, počas ich úteku pred hnevom Pána Hradu, jej otca.
V kôre Stromu nájdeš aj ťažké jazvy, stopy bojov od príchodu Prvých ľudí, až po nedávnu Veľkú vojnu svetov. Jeho konáre občas niesli na sebe divné plody. Mŕtve telá zlodejov, vrahov, zbojníkov, ale aj obete panských zábav a povstalcov, čo svoj život a boj proti pánom prehrali. Nemá rád tieto plody ľudskej zloby.
Deti sa okolo Stromu radi hrajú, spievajú, sudy váľajú a naháňajú sa. Z vrcholu jeho veľkej koruny pozorujú okolitý kraj. Prežíva s nimi ich príbehy.
Letné Slnko stálo vysoko na oblohe. Pri tŕňovom kríku pod Stromom oddychuje mlčiaca skupina otrokov, zajatcov z nedávnych bojov o blízky hrad. Čiernovlasá dievčina v zbroji bojovníka sa zastavila pri polihujúcich tatárskych jazdcov. Čosi sa ich spýtala, zasmiali sa a mávli ku Stromu. Pred zajatcami položila košík na zem a mlčky na nich pozerala. Akoby kohosi hľadala. Vybrala si mladého otroka, šťúpleho mládenca s jazvou cez oko, už nie dieťa a ešte nie muža. Mlčky mu kázala zobrať košík. Odišli. Kam? To len Strom a vrana vedia.
Je čas ísť...
Jedného krásneho zimného dňa Strom sledoval džavot detí sánkujúcich sa na kopci pod Hradom. Deti šantili, guľovali sa, snehuliaka stavali, spúšťali sa dolu svahom, kto rýchlejšie bude dole. Sem tam padli do snehu, ale oprášili sa, vzali sánky a opäť leteli dolu svahom. Treba využiť čas, sneh nie je celý rok. Spozornel, z húfu sa ktosi oddelil a na saniach sa rúti k nemu sťa blesk
"Strom uhni! Uhni, ďaleká cesta ma čaká!"
Obzrel sa Strom za seba, na Veľkej rieke s divokým hukom rúti sa Tá s kosou, strháva, ničí všetko za sebou.
"Nie," zariekol sa Strom, "chlapca ti nedám! Má ešte veľa pred sebou, kým šedivú hlavu skloní pred tebou". Pevnejšie zapustil svoje korene, roztiahol náruč vetiev, zosypal sneh do mäkkej periny a čakal.
"Strom, uhni!"
"Nie!" pevne stál Strom, chlapca k sebe privinul, bieloskvúcou perinou zakryl.
Chlapec vidiac divú vodu, tvárou sa k Stromu pritisol, ďakoval za záchranu. Na pamiatku a priateľstvo Strom mu svoju značku na čele zanechal.
Je čas ísť...
Od tých čias až dodnes chodieva sem na svitaní, keď kraj pohladia prvé lúče prichádzajúceho Slnka cez diery múrov Hradu, chlapec Janko, dnes už bielohlavý, vypočuť si rozprávanie starého bútľavého Stromu o ľuďoch, ktorí sa tu stretávali pri vôni jeho listov. Sedáva v jeho tieni, na lavičke pri malom hrobe bez tela a vánok v korune Stromu rozpráva...
Príbehy v spomienkach starého Stromu...
o zrade a láske,
o nenávisti a priateľstve,
o porobe a slobode,
o radosti a smútku,
o hriešnikoch vyhostených zo spoločnosti.
o priateľstve.
o hrobe bez tela.
Príbehy z rozprávania starej vrany.
Je čas ísť...
Prešli roky, stáročia... .
Stará vrana lieta horami i dolinami, to Slaven pozoruje život okolo. Dunia hromy, blesky križujú oblohu. V čiernej noci, vo svetle krvavého dňa, na obzore sa zjavujú siluety Jazdcov Apokalypsy. Ľudia utekajú pred hrôzou, Priateľstvo sa stráca pred strachom. Masky kryjú tváre. Na Zemi zúri Smrť. Rinčia zbrane.
Prichádza Strach...
Odišli prvé roky Tretieho Tisícročia. Prírodné katastrofy i vojny a spoločenské zmeny, ako ich Proroctvá Zlomu predvídali, sa pomaly napĺňajú, ale ľudstvo žije a bude žiť ďalej, aj keď my tu nebudeme! Čo bude po nás? Aký bude život o sto rokov, o tisíc rokov, či o niekoľko tisícročí... Splní sa sen ľudstva? Človek osídli nebo a dotkne sa hviezd...
Je čas ísť...
Mám cieľ svojho bytia! Chcem byť účastníkom budúcnosti! Zozbieram príbehy minulosti a našich čias. Priložím svoju Spomienku na tých, ktorí bojovali za rovnosť človeka, za život v mieri a svojou prácou napĺňali Veľký sen ľudstva, aby sme sa stali Vesmíranmi a ostali Človekom... aj my, potomkovia dávnych Slávov...
Na Starom Hrade zozbierané príbehy predkov i súčasníkov, aj stroj času, vkladám do Časovej schránky v podzemí. Dar predkov potomkom. Tak, ako to robili predkovia našich predkov. Zapínam časový maják... Čakám vás, ľudia z budúcnosti!
Spomenie si niekto na nás,
na tých, ktorí zliezli zo stromov a zostali žiť na zemi, aby sa stali ľuďmi
na tých, ktorí pre mamon brali život
na tých, ktorí zotročovali ľudí pre svoj prospech
na ľudí, ktorí v prestávkach medzi bojmi verili v mier a lásku,
na ľudí, ktorí pozerali do oblakov s otázkou "Je tam život?"
na ľudí, ktorí pripútaní k Zemi, snívali o nebeských cestách,
na ľudí, ktorí sa nebáli odraziť od zeme a vzlietnuť ako vták
na ľudí, ktorí uvideli rodnú Zem z Neba a osídlili hviezdy
na ľudí, ktorí sa nebáli ísť tam, kde iný mal strach
Je čas ísť...
Stará vrana sedí na hradbách a hľadí do výšav. Čakám vás, ľudia z budúcnosti! Čakám vás, priatelia...
Je čas ísť...
Dopisujem posledné slová "Čakám vás, priatelia..." Odkladám pero, zotieram pot z tváre. Vystieram stuhnutý chrbát. Musím ísť von. Rozhýbať staré telo. Nadýchať si životodarný kyslík do blízkeho lesa k môjmu obľúbenému stromu. Snívať...
Je čas ísť...
Stojím pri strome. Je tu ticho a pokoj. Pozorujem vlny preháňajúce sa hladinou rieky. Vánok ticho udáva tón a zbor lesných vtákov svojim spevom sprevádzaný šumom listov stromov vyvoláva pokoj a mier v dušiklioô§--------------------------
Otváram oči, nechápem... Ležím na zemi pod stromom a nado mnou sa skláňa tvár muža stredného veku. Je mi odkaľsi povedomá. Ponáram sa do hlbín pamäte... Myseľ mi listuje v kartotéke tvárí... Jeho oči... bolo to dávno... pozerám do hlbín Zelenej ulice v Bratislave. Odvtedy prešli desiatky liet... Tie modré oči s jazvou...
Občas nám v práci aj pomáhal. Študent... mal veľa tvárí... Akože sa... Juro? Nie... je to jeho priateľ. "Jano? To si ty? Čo tu robím? Prečo... prečo ležím?"
"Spoznal si ma? Po toľkých rokoch? Bol som tu neďaleko s manželkou, keď sme zbadali, ako si sa akosi divne zatočil a zvalil na zem. Pribehol som, ale nevedel, čo mám robiť. Ešteže tu bola aj moja Evina. Mne kázala stláčať hrudník a ona ti dávala dýchanie."
Pozrel som okolo, boli sme tam sami. Spýtavo som pozrel Janovi do očí.
"Utekala pre pomoc a mňa nechala pri tebe. Vraj, keď sa poznáme, bude ti ľahšie..."
Z diaľky zaznel dupot bežiacich nôh. Zdravotníci ma skontrolovali a zobrali do sanitky.
Na druhý deň mi sestrička oznámila "ujo, máte návštevu." Prišiel Jano aj so svojou manželkou Evinou. Nedalo im, chceli vedieť, či som v poriadku.
Je čas ísť...
Z ulice presvitá svetlo. Zrak mi padol na malú knižočku, ktorú tu nechali
Ján Kolár - Slávy dcéra,
Slávme slávu Slávov, slávme slávu Slavenov, predkov našich predkov, ktorí osídlili našu zem od Tatier k Dunaju, zúrodnili a ubránili pred dobyvateľmi.
Pristupujem k oknu a prezerám knižku vo svetle uličných lámp. Pomaly otváram prvú stranu,
"Ai, zde leží zem ta, před okem mým selzy ronícím,
někdy kolébka, nyní národu mého rakev.
Stoj noho! posvátná místa jsou, kamkoli kráčíš,
k obloze, Tatry synu, vznes se, vyvýše pohled."
V prítmí ticho znie píšťala a začínajú sa zjavovať výjavy dávnych časov..
Snívam sen
Je čas ísť...
Konečne doma. Stojím na balkóne a pozorujem oblohu. V ruke držím starú fotografiu. Odvtedy uplynulo polstoročie a svet sa zmenil. Zmenil sa aj náš život. Ľudstvo žije a bude žiť ďalej, aj keď my tu nebudeme!
Zazvonil zvonček, idem otvoriť.
Prišiel Jano! Sám. Chcel vedieť, či som v poriadku, "Evina nepríde, vraj nech si starci, to ako my dvaja, v pokoj spomínajú na dávne pochabosti."
"Poď dnu. Chceš kávu, alebo čaj? Ja už len čaj, aspoň zatiaľ. Chvíľku budem dobrý a vydržím bez kávy." Dal si čaj. "Jano ďakujem ti za pomoc. Pochváľ sa, čo si tie roky robil. Veľa som o tebe ani nevedel. Len, že si bol, prepáč, akosi divný. Nevyznal som sa v tebe. Dlhé vlasy, krúžky v ušiach, v časoch, keď to bolo brané ako provokácia socializmu, Raz si prišiel ako pankáč, inokedy hipík. Ak dobre pamätám, aj ako dievča si prešiel mestom... ale už sa mi to zlieva. Jednoducho mal si viac tvárí. Nerozumel som tomu. Myslím, že si bol aj u filmu... Ale potom si sa akosi stratil v dave... Ktosi hovoril o nehode. Ale pracant si bol, všetka česť."
Veľmi nechcel, ale nakoniec začal rozprávať.
Ešte viackrát prišiel a rozprával ako Šeherezáda svoje príbehy. S jeho súhlasom som z niektorých rozprávaní napísal mnohé z nasledujúcich príbehov.
Nehral sa na hrdinu, on ním bol...
Je čas ísť...
Človek robí prvé kroky vo Vesmíre. Blíži sa rok 2000. Splní sa dávna veštba o pohromách? Dvíham pohľad ku hviezdam. Čo bude po nás? Aký bude život o sto rokov, o tisíc rokov... Splní sa sen ľudstva a človek osídli planéty a začne rozvíjať medzihviezdny život?
Spomenie si niekto na nás,
na tých, ktorí zliezli zo stromov a zostali žiť na zemi ako ľudia,
na ľudí, ktorí s nádejou aj strachom hľadeli ku hviezdam s otázkou "Je tam život?" a pripútaní k Zemi snívali o nebeských cestách, osídľovaní planét
aj na tých, ktorí sa nebáli vidieť rodnú Modrú planétu z Vesmíru a dotkli sa Mesiaca?
Zjavili sa tragické predpovede. 1.Január 2000 bude tragický pre Ľudstvo, aj pre Zem. Prídu katastrofy. Prišla jedna, vo svete sa zjavil predpovedaný počítačový vírus "Yankee". Prišiel. Ale katastrofa nenastala. Zopár, stovky, možno tisíce počítačov ochorelo týmto vírom, ale veľa užívateľov dokázalo vďaka svojim znalostiam jednoduchého programovania nákazu vyliečiť, prípadne rýchlo preinštalovať programové vybavenie. Svet prežil. Rok 2000 prešiel a... Zem žije!
Je čas ísť
Mám cieľ svojho bytia! Chcem byť účastníkom budúcnosti! Zozbieram príbehy minulosti a našich čias... Čakám vás, ľudia z budúcnosti! Čakám vás, priatelia...
Stará vrana nehybne sedí na hradbách a hľadí do výšav. Čakám vás, priatelia...
Čakám vás, ľudia z budúcnosti!
Je čas ísť
Je čas
Zo zápiskov cestovateľa Ja-Luna-2145-12-o prezývaného Jao Slaven
Dosiahli sme hranicu Slnečnej sústavy! Na obrazovkách sa objavil cieľ našej cesty... Zem!
Zem, malá modrá planéta, tretie dieťa staručkého Slnka je na dosah. Vraciame sa do miest odkiaľ vzlietli prví ľudia do Vesmíru.
Zem pred nami!
Vraciame sa domov.
Mám pred sebou rozčítaný list "Priateľovi z čias ľudí budúcnosti, našich hviezdnych potomkov" nájdený v časovej schránke na planéte Zem, rodiska našich predkov.
"Milý Priateľ,
Ty, tvárou mi neznámy priateľ z ďalekej budúcnosti, píšem ti svoje zážitky z čias, keď človek chodil peši a spoznával Zem. Príbehy z čias, keď človek bojoval s prírodou o svoje miesto na Zemi. Z čias, keď človek a príroda medzi sebou skončili boj. Rozprávky z čias, keď človek silou podrobil si človeka. Príbehy z čias, keď človek ohrozoval život Zeme. Príbehy a legendy z čias, keď človek stal sa rovný človeku. Príbehy človeka, ktorý dvihol hlavu a pozrel na hviezdy. Príbehy z čias prvých detských vesmírnych krokov človeka.
Ale ako písať spomienky a videnia starého človeka? Vlastne, akého starého človeka? Veď sa cítim sťa mladík, akoby som sa opäť vrátil v čase.
Vieš, toľko ráz mi všetci hovorili, tie príbehy, spomienky, napíš...
Ale... Rozprávať príbeh, to v situácii, keď môžem vnímať reakcie poslucháča, vaše tváre, cítiť váš záujem, či nezáujem, ale napísať niečo človeku, ktorého nevidím, koho nepočujem, nepoznám jeho myseľ, napísať tak, aby to malo hlavu a pätu, to chce niečo viac prestavivosti, vžitia sa do mysle čitateľa. To je viac, než prechádzka so psom a rozprávať mu príbehy zo života ľudí, než posedenie na lavičke pod Stromom pri malom hrobe bez tela a rozprávať vtákom príbeh červenovlasého chlapca. Mám sa vari rovnať spisovateľom, vyzdvihovanými spoločnosťou, ja, kto vyrastal ako rebel spoločnosti, ako ten, kto neznášal písanie? Bude to vôbec niekto čítať?
Bude to chcieť po prvých slovách čítať?
Už viem... ľuďom tých čias, nech patrí sláva. Ja som len obyčajný pisár, čo zbiera spomienky a zapisuje ich rozprávania o príbehoch ich života. Zozbieranú pamäť ľudí v časovej schránke uložím do veže Hradu nad riekou. Kto bude chcieť, si prečíta príbehy Písmaka Slavena, spev Stromu a vrany o živote okolo...
Biela vrana na veži Hradu nad riekou hľadí do diaľky. Čaká...
Privieram oči. Vidím modrú farbu planéty. Vidím zeleň na pevninách. Nechávam sa viesť do dávnej minulosti.
"Ticho spieva Veľká rieka, dávajúca vlahu okolitým brehom. Na pomalých vlnách sa lenivo nesie malý stromček, splavený zo strmých svahov za búrky v ďalekých horách. Rýchlymi vodami vplával do Veľkej rieky. V hlbinách sa naháňajú rýchle ryby. V zákrute na plytčine, kam zver chodí piť vodu, stromček končí svoju púť. Vlny ho vyhodia na breh, kde zapustí korene. "
Vidím ľudí. Stávam sa jedným z nich...
"Malé chlapčiatko Slaven z rodu Vrán chráni stromček pred zvermi, silným vetrom a páľavou slnka. Oberá mu z kôry škodlivý hmyz. Spolu rastú a dozrievajú. Stromček pomaly vyrastá do mohutného stromu, v priebehu času pozorujúceho život okolo seba. Vtáci si na konároch robia hniezda a spievajú Ódu života. V koreňoch sa naháňajú a skrývajú malé myšky. Postupne okolo neho vyrastá veľký tŕňový ker. Vranie chlapčiatko rastie v muža. Občas sa mení na čiernu vranu so sivým golierom. Na čoraz mohutnejších krídlach lieta po okolí a každý večer rozpráva svojmu priateľovi Stromu o živote okolo rieky a v neďalekých horách..."
Zaznieva zvukový signál. Oči upieram na obrazovku.
Cieľ cesty sa blíži. Mesačný prístav čaká.
Odkladám list predka.
Je čas ísť. Pristávame.
Je čas
Z nebies sa spúšťa koráb. Ticho pretína tmavé oblaky ako Artemidin šíp, jasnejší než tisíc sĺnc. Z čiernej noci maľuje jasný deň. Ten Koráb, ktorého zobrazenia vytvorené našimi predkami nachádzame na rôznych miestach Zeme. Vystupujú z neho... ľudia... Ľudia! Aj keď nebeská farba ich tvárí je iná, než naša, je to tvár človeka. Halí ich šat pozemský. Srdce mi vraví: Sú to ľudia, ľudia budúcnosti. Sú to... naši potomkovia... Ľudia... Život Zeme, Človek nezanikol! Priateľstvo a Láska prekonali nástrahy krutej Smrti veštby. Ľudia prišli k ľuďom.
Ľudia prišli k ľuďom.
Starý lovec Slaven, zvaný Vrana, sa dočkal. Pozoruje ich prvé kroky po Zemi a sprevádza na ceste k objavom.
Je čas...
Je čas ísť...
Ešte posledný pohľad do oblakov na odchádzajúce nebeské deti rodu a vydá sa na cestu do kraja vysokých hôr a legiend. Na mocných krídlach letí tam, kde čaká História a jeho malá Slavena, dávnej Slávy dcéra... Do minulosti.
Lovec Slaven svoju úlohu splnil.
Je čas ísť...
Hlavou mi preblesnú dávne verše
Stará truhlica ticho čaká,
v kúte, kde prach sadá,
čaká, až príde deň,
keď opäť vypustí
Čarodejky tieň...
...keď opäť vypustí Čarodejky tieň...
Nie! Nemôžem, nesmiem sa vzdať! Som bojovník! Je to snáď výplod mojej šialenosti, bujnej fantázie? Som predsa bojovník! Mohlo a nemuselo sa to stať. Spýtajte sa Stromu. Spýtajte sa starej vrany.
Poznámka -
Aj keď ide o fikciu, niektoré námety príbehov, aj sčasti pripisované literárnej postave Jana, sú zo skutočného života. Pri niektorých vychádzam z vlastných zážitkov, iné sa v skutočnosti stali rôznym ľuďom. Chcú zostať verejnosti neznámi, ale s ich súhlasom spájam aj tieto príbehy do literárneho, života svojich fiktívnych hrdinov. Nechávam na vás rozhodnutie, čo je skutočnosť a čo fikcia.
Dnešný človek, žiaľ, už reč Prírody a Prvých ľudí zabudol a tak skutočnú pravdu pozná už len stará Vrana, náš sprievodca príbehmi.
Pravda, mnohí mi po rozprávaniach príbehov hovorili: napíš spomienky, napíš zážitky, máš ich toľko za tie roky, píš. Daj znať, ako a prečo sme žili... Neboli sme ideály. Boli sme len ľudia. Sme ľudia, ktorí milujú život.
Začal som písať, len tak, pre seba, pre priateľov. Zlom nastal, keď som náhodou spoznal Neznámeho Čitateľa. Teraz plním ich priania a píšem aj pre vás... Nemôžem sklamať.
Som bojovník!
Nevzdám sa!
Vyberme sa spolu na Medziplanetárnu konferenciu ZHSPDS do 1. polovice 5.Milénia po Exode
----------------------------
PS.
Varovanie
V konaniach hrdinov príbehov sú použité aj prvky a situácie pre mnohých čitateľov nezlučiteľné s ich myslením a toleranciou.
-----------------